6 minút po polnoci, ja tu ležím, rozmýšľam nad tebou a slzy sa kotúľajú na môjho veľkého ružového plyšiaka,ktorého som kedysi dostala od nej... vtedy najlepšej kamarátky. Vlastne nie... nikdy som pre ňu neznamenala to, čo ona pre mňa, lebo keby áno nezabudla by... ale to je jedno toto je o tebe nie o nej. Myslela som si, že keď budeš môj budem sa cítiť lepšie ale cítim sa stále rovnako mizerne. Dobre, možno trošku menej pretože ťa mám konečne s5 ale aj tak ťa nemôžem cítiť pri sebe, nemôžem sa pozrieť do tvojich oči a pobozkať tvoje pery... prečo? Lebo si ďaleko a bojím sa, že nikdy nebudeš bližšie. Bojím sa viac vecí, napríklad že ťa stratím, alebo odídeš ale najviac sa bojím toho, že odídeš už navždy. Že už ťa nebudem môcť počuť ani cez ten hovor kde síce občas sekáš ale je to jediná možnosť ako môžem byt s tebou. Pri týchto slovách sa mi zase oči plnia slzami viac a viac... keby som ťa nemilovala tak veľmi už dávno tu nie som, už dávno by som zabudla na nás ale jediný, s kým vidím svoju budúcnosť si ty. Preto všetky tie moje scény. Všetko to robím zo strachu. Klamala by som, keby poviem, že si mi nikdy neublížil ale klamala by som aj vtedy, keby poviem že som ti to neodpustila. Tebe by som odpustila všetko len aby som mohla byt s tebou. Moje jedine želanie je byť s tebou nič viac...
