Priateľky [girl×girl]

Priateľky

Boli sme sme priateľkami od detstva. Narodili sme sa v rovnaký deň, chodili sme do rovnakej škôlky, na rovnakú základnú, strednú. Boli sme nerozlučná dvojica. Kde som bola ja, tam bola i ona a naopak. Naučila ma šiť a štrikovať, ja ju variť. Často sme u seba prespávali či si robili filmové večery. Istý čas sme sa dokonca rovnako obliekali.

Vedela som o nej všetko a ona vedela všetko o mne. Keď nás niečo potešilo, tá druhá to vedela ako prvá. Keď nás niečo trápilo, netrebalo zbytočných slov, hneď sme pochopili, čo tú druhú trápi. Vedeli sme ako sa rozosmiať, ako sa utešiť... Poznali sme jedna druhú lepšie ako vlastné topánky.

Napríklad som vedela, že vysokej školy sa vzdala len kvôli ponuke od slávnej módnej návrhárky, aby jej pomohla vytvoriť jesennú kolekciu pre rok 2014, 2015 a v roku 2016 kolekciu jar - jeseň. Odjakživa to bol jej sen, a tak prijala. Veľmi jej to pomohlo v podnikaní. Bola jej za to všetko veľmi vďačná a dnes ju obdivuje ešte viac.

Viem, že nikdy nezanevrie na svojho zahraničného priateľa Juana, ktorého stretla ako šestnásťročná, a ktorého už desať rokov nevidela. Viem, že si ešte stále píšu, a že mu v priebehu desiatich rokov pomohla vybrať mená pre jeho tri deti.

A čo je pre mňa najpodstatnejšia - a najbolestivejšia - informácia, že je zamilovaná do akéhosi boháča z hlavného mesta.

Boli sme priateľky, len nie v pravom slova zmysle.

Síce to trochu bolelo, ale čo? Ľúbila som ju a nehodlala sa nášho priateľstva vzdať kvôli chlapcovi, ktorého v živote nevidela. Naše puto bolo na niečo také prisilné.

Ale... Po toľkých rokoch som už v sebe nedokázala dusiť pravdu o sebe a o tom, čo k nej naozaj cítim. Vždy sme si všetko vraveli a mňa veľmi ťažilo, že som pred ňou roky schovávala také tajomstvo. Mala právo o tom - musela sa to dozvedieť.

Jednoducho som cítila, že je správna doba povedať jej o tom... Jednak aby som si vyčistila svedomie a jednak pre to, aby som zistila ako veľmi mizerná je situácia, v ktorej som.

Hodila som na seba krátky pohľad do zrkadla a opláchla si tvár vodou. Už teraz som bola nervózna.

Prešla som k stolu a prešmatrala som vrecká včerajších vecí, aby som našla svoj mobil. Zadala som jej dátum narodenia a z odomknutej obrazovky elektronickej škatuľky sa na mňa usmialo fialovovlasé dievča s perlovými náušnicami a žiariacimi modrými očami.

Taká bola dohoda medzi mnou a Ritou, keď sme mali trinásť. Budeme mať na tapete tú druhú, aby sme boli spolu aj keď bude jedna odcestovaná a za heslo budeme mať dátum narodenia tej druhej, aby sme v prípade núdze mohli použiť druhý mobil.

Netuším, či ma Rita na tapete má, ani či si zmenila heslo, no ja som dohode zostala verná celých tých štrnásť rokov a nehodlám to zmeniť. Ani dnes, ani nikdy.

"Ahoj Rita," vytočila som jej číslo, aby som si s ňou dohodla stretnutie.

"Anna? To si ty? Ahoj! Prepáč, ale mám momentálne veľa práce. Mám do konca dňa prešiť trojo šiat a ešte som nedokončila svoje šaty do divadla v stredu."

"Och prepáč... Nechcela som otravovať."

"Neotravuješ zlato, ty nikdy. Tak vrav, o čo ide?"

"Veď si teraz povedala, že máš veľa práce."

"To hej, ale mám na mobile reprák a na poličke nedopitú kávu," zasmiala sa a zaštrngala lyžicou.

Pri jej smiechu som sa pousmiala. Dialo sa mi to neustále. No momentálne bol môj úsmev poriadne neistý, celá som taká bola. Prvým krokom k splneniu dnešného cieľa totiž bolo, aby som jej oznámila, že jej chcem niečo oznámiť.