Guilty

Kill the magical memory, the last one

S malým kufrom v ruke som vybehla von z mojej bytovky a náhlila sa smerom k autobusovej zastávke. Pohľad som mala sklopený k zemi a na hlave som mala šiltovku. Nečakane som však do niečoho narazila, potkla sa o kufor a spadla na zem.
"To snáď nie!" zamrmlala som.
Prijala som ruku, ktorá mi pomohla vstať zo zeme. Z rúk mi prešiel pohľad na tvár a ja som dostala druhú facku od dnešného dňa.
"My ale na seba máme šťastie, však ?" zasmial sa. Kiežby sme sa boli zišli za príjemnejších okolností, usmiala by som sa tak aj ja.
"Už druhý krát som ťa skoro zrámovala. Bola som zamyslená, prepáč mi to," pritiahla som k sebe kufor a z peňaženky si vybrala kartičku na autobus.
"Ja som rád, že sme na seba natrafili. Kam cestuješ?" odložil si mobil do vrecka a obrátil svoju pozornosť na mňa. Musím priznať, že som sa cítila nervózne. V bruchu mi z jeho pohľadu brnkali struny a moje pľúca sa akosi rýchlo zapĺňali kyslíkom.
"Idem na vlak do Chichestru. Moje rodné mesto," nedočkavo som sa poobzerala po prichádzajúcom autobuse, no nikde nič.
"Dnešné autobusové spoje doobedu zrušili,"
Vypúlila som na neho oči a pochytila ma panika. Už teraz idem neskoro! Ktovie ako je na tom mama. Oči ma začali jemne svrbieť a tak som si ich rýchlo pretrela.
"Prečo tu potom čakáš, keď vieš, že nejde autobus ?" premerala som si ho celého a na chvíľu sa upokojila.
"Vlastne vôbec nečakám na autobus. Nikdy som ním neišiel," mykol plecami a zase sa usmial.
"Páni! Nikdy si neišiel mestskou? Ako potom vieš, že autobusy nejdú ?" sama pre seba som sa zasmiala a čakala vysvetlenie.
Nadvihol ľavé obočie a z úst sa mu vydral tlmený smiech. Bol nakazlivý, no udržala som ho vo svojom vnútri. Svaly sa mi chveli a pri jeho dotyku strnuli. Chytil ma za predlaktie, bol to jemný a krátky dotyk.
"Si veľmi zvedavá a kladieš dobré otázky," tentokrát mu úsmev odhalil aj pár bielych zdravých zubov. Mohol byť ešte viac príťažlivejší? Veď je dokonalý adept na muža roka! Je milý, má zmysel pre humor, nákazlivo sa smeje a ...
"Ja som Mason," podal mi ruku.
... má ešte aj pekné meno!
"Zary, ale mám radšej keď ma volajú Ari," prijala som ju a prešiel mnou rovnaký výboj ako pri našom prvom stretnutí.
"Ak chceš, zaveziem ťa na stanicu. Bývam neďaleko od nej,"
"Bola by som ti za to nesmierne vďačná, ale ešte stále si nezodpovedal moju otázku, Mason," založila som si na prsiach ruky a konfrontovala ho. Už len predstava, že budem sedieť v jednom aute s ním ma nadchýnala, no nemohla som sa nechať uniesť pocitmi.
"Môj otec vlastní dopravné spoločnosti v Southampton. Dnes doobeda je niečo ako stretnutie zamestnancov autobusovej dopravnej spoločnosti ohľadom modernizácie a zníženia emisií. Nič zaujímavé," zobral mi kufor a pomalým krokom sa vybral k parkovisku za zastávkou.  Zastavil pri Mercedese GLE kupé SUV a otvoril kufor. Dal mi tam moju batožinu a nastúpil do auta. Ja som si prisadla na miesto spolujazdca a pripútala sa. Celú dobu ma sledoval, čo ma trochu vystrašilo.
"Naozaj sa voláš Zary? Ešte som také meno nepočul," naštartoval auto a pohľad striedal na mne a spätnom zrkadle. Vycúval z parkovacieho miesta a z parkoviska sa zaradil na hlavnú cestu. Auto malo okamžité zrýchlenie, išlo hladko a bolo tichšie ako poiné autá.
"Moji rodičia ma pokrstili menom Zary Ariane. Nikdy sa mi to však nepáčilo. Premenovala som sa na Zary, ale Ari mi nejako prischlo," spomenula som si ako ma tak volávali keď som bola menšia. Bola som ich miláčik Ari. Keď sa ich manželstvo začalo rozpadať a hádali sa, vždy ma poslali do izby so slovami : "Zary Ariane, vypadni do svojej izby! Nepochopila si, že robíš samé problémy ? Vypadni Ariane!"
Trhlo mnou a všimla som si jeho pohľad.
"Ideš teda za rodinou ?"
"Bohužiaľ. A za tých najhorších okolností," povzdychla som si. Kŕčovito som si žmolila v lone ruky, keď väčšia ruka mi ich jemne priľahla. Venoval mi upokojúci pohľad a ja som to zo seba vypustila ako parný stroj.
"Mama je v nemocnici. Včera večer ju tam vzali, lebo sa otrávila alkoholom. Predtým ju však zatkli za jazdu pod vplyvom alkoholu. Nehovoriac o tom, že môj otec sedí za mrežami a vzťah s nimi je úplne žiadny!" nahnevane som si zakúsla do pery a akurát sme zastavili na vlakovej stanici. Vypol motor a obrátil sa na mňa.
"Rodinu si človek nevyberá, teda aspoň tú biologickú. Keď si však nájde pravú lásku a s ňou sa pokúsi vytvoriť ozajstnú rodinu, je to ako dar," vystúpil z auta a z kufra mi vybral moje veci.
"Ďakujem Mason, za všetko," opatrne som ho objala a rýchlo s mojim kufrom zmizla medzi ďalšími autami, smerujúc k hlavnej hale vlakovej stanice. Neotočila som sa.

V reproduktore ohlásili budúcu stanicu Chichester. Mala som za sebou hovor s Harrym aj Angelinou. Mama je v umelom spánku, to najhoršie má za sebou. Na stanici by ma mala čakať Samantha a odviesť ma do nemocnice za mamou. Harry musel okolo obeda z nemocnice odísť do práce. Ako som sa dozvedela, Samantha má voľno na týždeň. Všetci, vrátane jej šéfa majú dovolenkové obdobie. O dva dni majú letieť do Talianska na šesť dní. Mám ostať u nich doma, aby som nemusela platiť za hotel. Z jednej strany som bola rada, lebo som nemala peniaze na rozhadzovanie.

"Ari? Ty budeš Ari? Harry mi ťa ukazoval na fotke," zastavila ma asi tridsaťosemročná žena. Bola pomerne vysoká, štíhla, no mala ženské boky a prsia. V tvári pôsobila tvrdohlavo a ambiciózne, čiže sa na právničku hodila.
Mala po ramená svetlobiele blonďavé vlasy, tmavšie obočie a hnedé orieškové oči. Tipujem, že jej pôvodná farba vlasov bola gaštanová s podtónom do ryšava. Jednu takú ženu som poznala a to bola moja stará mama Rozmary. Narozdiel od Samanthy však mala zelené oči s žltými škvrnkami.
"Áno, som to ja. Ty budeš určite snúbenica môjho strýka?" pokúsila som sa o úsmev.
"Samantha," podala mi ruku.
"Som rada, že si Harry niekoho našiel. Bol skvelý ujo," pobrali sme sa k východu.
"Dlho ste sa nevideli, však?"
"Tri alebo štyri roky. Na sviatky sme si však volali. S ním aj tetou Angie som mala lepší vzťah ako s vlastnou matkou a otcom. Vždy keď bolo najhoršie, mohla som u nich prenocovať," mykla som plecami a spomenula si na Masona. Usmiala som sa.
"Tvoja mama je v umelom spánku, čiže za ňu pracujú prístroje. Harry sa dohodol s doktorom, že keď prídeš, tak ti podajú informácie o jej stave,"
Prikývla som a nasadli sme do strieborného Ford Mustang. Čím bližšie sme boli pri nemocnici, tým viac mi bolo nevoľno. Nechcela som tam ísť. Zastavili sme a mňa naplo. Vystúpila som a snažila som sa dýchať z hlboka. Je to moja matka. Minulosť je za nami a teraz ma potrebuje.

❤️❤️❤️
Nová časť !!

Túto kapitolu som písala až do polnoci! Chytila ma myšlienka a tak išla ako hodinky 📝🤷🏼‍♀️

Dúfam, že sa Vám čítala skvele a ja už idem spať 💞💫💞💫

Teraz keď to čítate, je další deň- vydám ho totiž až po skontrolovaní 😀
(Niekedy totiž nájdem preklepy, všetci predsa poznáme Autodiakritiku? Však ?!) 😂🤬

Karinka0708 🖤🖤🖤🖤