Chirurgom za každú šancu

How to save a life?

„Aliiiiii? Aliiiii!" rúti sa na mňa môj malý brat Louis. „Tu som, tu, čo sa deje?" priletel ako malá turbína. Len sa mu pod nohami prášilo. Louis má 6 rokov. Bol náš nevlastný brat. Otec ho adoptoval, jeho rodičia zomreli pri autohavárií. „Aliii, ako sa zachraňuje život?" oči mu žiarili. Vyzeral ako by mal miesto očí malé svetielká z vianočného stromčeka. „Ale Louis, už som ti to rozprávala snáď milion krát. Mám prácu, niekto sa musí starať o hrozno! Choď sa hrať alebo sa choď pozrieť za Flixom, je vo vinárstve dole." odbila som ho a ďalej sa venovala hroznu ktoré potrebovalo trochu zavlažiť. Kedže vonku je 35°C a pršalo naposledy pred týždňom a zavlažovač sa pokazil, treba hrozno zavlažiť ručne. „Ocko ma poslal že ti mám priniesť koláč. Priniesla ho starká, tak na oplátku mi to môžeš povedať znova po milionty prvý krát, navyše Felix triedi fľaše, len by som mu zavadzal a poslal by ma preč. Prosiiiiim Aliii." bolo to marné, bol neodbitný ako...hm, niečo veľmi neodbitné. Milovala som svojho brata, oboch, ale niekdy boli veľmi otarvný, obaja. Felix kedže má už 21 rokov je otarvnejší menej. Ale aj tak sa v jeho prípade niečo nájde. „Tak fajn, poď, dáme si aj ten koláč, som už hladná." jeho oči sa znova rozsvietili a behom si sadol vedľa mňa a podal tašku kde sa nachádzal ten najlepší čučoriedkový koláč na svete.  Starká- maminkina mama, kedže otec aj my všetci máme veľa práce s vinohradmi a vinárstvom tak vždy nám navarí a sem tam niečo upečie. Je skvelá a otec je jej veľmi vďačný že sa o nás stará.
Louis sa pohodlne usadil, obaja sme sa opreli o strom ktorý bol vedľa vinice, vzal si koláč a s napätím počúval.
„A počúvaj pozorne, pretože je to ako sen, z ktorého sa ľahko môžeš zobudiť.
Veľká až obria budova ktorá je plná ľudí, pacientov, doktorov, zdravotných sestier. Kamkoľvek sa pozrieš určite niekoho uvidíš. Každý z nich ničo práve robí, sestry chodia od pacienta k doktorom, zdvíhajú telefony ktoré sa neustále nezastavujú, vždy niekto zavolá. Doktory ktorý vyšetrujú, učia mladých a budúcich doktorov ako zachraňovať životy. Pacienti behajú ako splašený k automatu na kávu, čakajú až prídu na rad, niektorí plačú, iný sa smejú. Niekomu by to prišlo ako chaos, ale práve naopak, je to čaro, čaro nemocnice." Louis sa usmieval, napjatý sedel v kŕči opretý o strom a nervózne si žmolil tričko, čakal čo bude ďalej, ale on to dobre vedel. „Ali, a čo najkrajšie miestnosti?" usmial sa, dobre vedel čo bude následovať. „Najkrajšie sú iba 3. Operačný sál 1, 2 a 3. Tmavé steny ktoré sú prázdne, nič tam nie je, iba hodiny ktoré tikajú a odpočítavajú každú sekundu. Všade je veľké svetlo, biele veľké svetlo ktoré ide z obrej lampy, po bokoch sú presklenné police, rúška, rukavice, plášte, skalpely, nožnice, nite. Všetko to bolo dokonale uložené a umiestnené. V strede miestnosti bol stôl, veľký nerezový stôl ktorý skôr vyzeral ako nepohodlné kreslo. Tam sa zachraňovali životy! Celá miestnosť je tak čistá, je sterelizovaná až tak, že čokoľvek by si tam priniesol čo by tam nepatrilo, mohlo by to ublížiť človeku ktorému chceš zachrániť život." Louis dožul posledný kus koláča, naklonil sa bližšie ku mne. „Teraz príde tá najlepšia časť." šepol a zostal v napätí.
„Kráčaš po chodbe, všetko je v naprostom poriadku, keď zrazu...
‚Doktor Louis, potrebujeme Vás na sále 3.' rozbehneš sa opačným smerom, počuješ v diaľke ako zvuk sirény sa ozvýva v pravidelnom intervale. Počuješ krik ľudí, doktory behajú a snažia sa pomôcť každému. Prídeš, umyješ sa, sestry ťa obliekajú do sterilného plášťa, jedna rukavica, druhá a vchádzaš do operačnej časti. Na stole leží žena, 37 rokov, jej dýchanie po silnej zrážke auta je zlé, srdce skoro nebije, teba to ale neodradí, nakloníš sa ku žene, vezmeš do ruky skalpel a so slovami ‚Ďalší krásny deň pre záchranu životov.' otváraš jej telo. Všetko prebieha tak ako má, jej srdce opäť bije, jej dych je znovu pravidelný. Vezmeš si tú najlepšiu niť, a začneš zatvárať ranu. Posledný steh a sál buráca potleskom. Znova si to dokázal. Znova si zachránil život!"  Louis sa usmial „wow.“ zasnil sa a položil sa o strom. „Alexis! Louis! Poďte domov." volá na nás Felix a tak sa nesmelo zdvíhame a za ruku odchádzame kopcom do domu.