ROBOTIC LIFE

♥17.♥

Lili už bola blízko skrine a ja som dúfala že niečo rýchlo vymyslím.. alebo aspoň Tinus. Aj keby sa zakril bundami, svetrami či hocičím iným, stále by to nestačilo. V mojej hlave behali myšlienky ako napríklad či mám skočiť z okna aby sa otočila a Tinus mohol utiecť. Alebooo sa naschvál zraniť. Nevedela som čo mám robiť. Ale že absolútne. Lili už pomaly otvárala skriňu a pokukovala očkom dovnútra ako keby tam bol nejaký bubák. Bola som v šoku. Z ničoho nič som zakričala akoby ma rezali. Lili sa v okamihu otočila a pribehla ku mne. Zakrívala som si ruku aby si myslela že sa mi niečo stalo. "Vik? Si ok?" "Nie. Au to bolíí!!"
Sičala som od "bolesti" a začala som kráčať von z izby, so smerom KÚPEĽŇA. Jasné že Lili išla vystrašená za mnou a stále sa pýtala otázky typu či som v poriadku, čo sa stalo... Mala som plán, že budem predstierať bolesť a Tinus medzi tým utečie. Dúfam že mu to čoskoro dojde do gebule.

Pohľad Tinusa

Vik s Lili odišli z izby. Yesss. Otvoril som dvere od skrine dokorán a poobzeral som sa, či tu naozaj niesu. Veď pre istotu. Keď som skontroloval či tu nikto nie je, vyšiel som zo skrine a rýchlo som sa išiel obliecť. Dal som si boxerky, nohavice a tričko. Trocha som si upravil vlasy aby keď prídem domov, si nemysleli že som to robil. Vyšiel som potichučku z izby. Poobzeral som sa po chodbe. Započul som ako Vik zavíjala od "bolesti" a Lili ju tam ukľudňovala. Obidve boli zatvorené v kúpeľni. Lili ju tam ukľudňovala a Vik sa ju sažila čo najdlhšie zdržať. Čo mám sakra robiť. Odísť? Nechcem odísť bez rozlúčky.. (svedomie): "už z tamadiaľ vypadni!"
"Prečo by som mal? Nechcem odísť bez rozlúčky... "
"Počúvaj ty citlivka. Migaj od tamaď kým ťa Lili nájde, vypráši ťa ako koberec a položí ťa pred dvere ako rohožku."
"Mhmmm.."
"Do frasa padaaaj!!!"
(Koniec rozhovoru so svedomím)
Povzdychol som a vydal som sa rýchlim krokom ku vchodovým a zároveň únikovým dverám. Otvoril som dvere, posledny krát sa obzrel a zatvoril za sebou. Začal som utekať aby si ma nikto v okolí nevšimol. Počas môjho takzvaného maratónu som narazil do nejakého človeka. Mal na sebe čiernu mikču, kapucňu na hlave, blond vlasy v ksichte a typické roztrhané nohavice. "Pardon nechcel som, naozaj prepáčte." No počkať.. odhrnul som mu vlasy a dal dole kapucňu. "Marcus! Čo tu sakra robíš?" "Prechádzam sa.." "naozaj? Prechádzaš sa s nahodenou kapucňou, čiernou mikčou takto neskoro." "To isté by som sa mal pýtať ja teba. " "ale ja som sa pýtal prvý!" "Naozaj, prechádzam sa." Pozeral som Marcusovi priamo do očí. Neveril som mu. Pozeral som sa Trošku dlhšie ako som mal. Všimol som si že Mal slzy na krajíčku. Jeho fake úsmev sa obrátil smerom dole a triasli sa mu ruky.. Tykokso. Ja som ešte v živote nevidel Marcusa plakať. A takto sa správať.. "Marcus... čo sa stalo." "No dobre teda.. poviem ti to..(usmrkol si)Dneska po škole teda tak večer o 19:00 som bol s vonku. Išli sme do parku kde bola daaká partička dievčat. Ničoho som sa nebál a mal som to doslova v riti. Sadli sme si na lavičku a Timea po chvíli odišla lebo jej trebalo na toaletu.. noo aa. Ja som si tak hovel na lavičke. Tá partička dievčat sa priblížila nebezpečne ku mne. Jedna si sadla vedľa mňa a druhá si sadla mne na kolená. Ostatné žuvali žuvačky a namotávali si vlasy. Fuj, štetky. No tá čo mi sedela na kolenách, mi začala hladkať stehno. Pozerala mierne dole. A pomaly sa blížila k ehmm ehm. A tá čo sedela vedľa mňa sa ku mne približovala a držala mi rameno. Keď som cítil jej horúci dych, zamáchal som rukami akože ich chcem odohnať a zakričal som "Štetky!!!" Vstal som z lavičky a kráčal som het. Kráčal som k budove kde sú toalety aby som počkal na Timeu priamo tam. Za sekundu som cítil ako ma jedna z tých štetok chytilo za rameno, otočila ma a začala ma bozkávať. Chcel som sa vykrútiť z jej väzenia. Ale bolo neskoro. Timea už vyšla z toalety a videla nás bozkávať sa. V mojej mysli mi prebiehalo kvadrilión nadávok. Poprípade hriechov. Tú kravu som od seba násilne odtlačil a rozbehol sa za Timeou. Timea už bola niekde ďalej, utekala s plačom a s výkrimi že je koniec... chcel som jej to vysvetliť ale už bola preč. Zanadával som na to dievča a ono sa začalo smiať. Ešte drzaňa povedala že "zavolaaj".... Potom som prišiel sem a snažím sa to dostať z hlavy. Myslel som že prechádzka mi trocha pomôže. Stále na tu udalosť myslím ale nedá sa na to len tak zabudnúť. Ale zúfalo dúfam že jej to raz dojde." "Marcus... neplač prosím :(" Marcus ma obímul a rozplakal sa.

Ahoj guyz! Sorry za krátku časť ale som na dovolenke a toto som písala 10 minút v aute :D ďakujem za pochopenie. Budem rada za každé vote a zhliadnutie! Btw veľmi ďakujem za 1,2K zhľiadnutí a 75+ votes! moc si toho vážim❤😭