ROBOTIC LIFE

♥6.♥

Utrela som si slzy a so sklonenou hlavou som prechádzala okolo tried pokiaľ som neprišla ku našej. Otvorila som dvere a tam bol čistý blázinec. Vreskot, rozliata voda, všetci behali, pustené pesničky na reproduktore a počmáraná tabuľa. Povzdychla som si a kráčala som ďalej k svojej stoličke. Kráčala som a kráčala keď v tom ma niekto silno strčil a ja som spadla. Tresla som hlavou o studenú zem..podložila som si ruku a pomali sa po nej dvíhala.  Sekavo som otočila hlavu na dotyčného. Ona...?! Prišla ku mne zdvihla ma za tričko nad seba. V triede bolo ticho a bolo počuť len šepkanie medzi žiakmi. Uplakaná som na ňu pozerala. ,,prosím ni-i-č mi nerob dnesk-ka už mám toho dosť!" Uplakane som zo seba vykoktala a pozrela jej priamo do očí. Jej oči boli chladno modré.Chladné ako oceán v antarktíde. Ten chladný pohľad ma znekľudňoval a bála som sa čo bude ďalej. Pritiahla si ma bližše k sebe a pošepkala: ,,Nechaj môjho Tinusa na pokoji!!" Odtiahla si ma a strelila mi päsťovku. Znova som spadla na zem a všetci žiaci namiesto toho aby niečo urobili, ouuukaju a natáčajú si to...A mám toho dosť! Zodvihla som sa zobrala som si tašku s vecami a namierila si to von z triedy. Všetci sa začali smiať a ukazovať na mňa tými ich hnusnými prstami. Smiali sa? Ale z čoho majú radosť? Z toho že ma zbila? No to teda nie. Ešte viac som sa rozplakala a uteklala som vonku zo školy. Vonku pršalo a bolo mi jedno či zmoknem. Bežala som domov celá zmoknutá a uplakaná. Vsadím sa že som vyzerala hrozne.
~~~
Pribehla som domov a začala ťahať a mikať kľučkov. Silno som chytila kľúčku a znova som začala s ňou trepať hore dole. Dvere boli zamknuté. Nemala som nervy tak som dvere proste vykopla. Vtrhla som dnu, hodila som tašku k topánkam, premoknutú bundu som zavesila na vešiak a s plačom som sa rozbehla do izby. Hodila som sa na posteľ a začala plakať do svojho teplého vankúša ( to znie divne😂). Asi po 2 minútach bol vankúš celý mokrý od sĺz ale aj od mojich mokrých vlasov. Otočila som sa smerom hore na chrbát a pozerala do stropu. Po chvíli zo mňa vyšlo. Prečo ja?... Znova som sa otočila ale na bok. Zobrala som si mobil, pozrela som sa na mobil a tam bola správa od Martinusa. Podvihla som obočie. Čo odo mňa chce? Snáď mi neublížil dosť? Rozklikla som správu :
Martinus: Ahoj Vik♥prepáč že som nebol v škole ale som chorý a doma ostanem celý týždeň.
Celý týžďeň? Toto predsa nevydržím. Kým on sa bude doma  liečiť, mňa v škole budú šikanovať. A hlavne tá žiačka. Inak jej meno je Laura a ma povesť bitkárky. Niektorý chalpci jej hovoria štetka. Nad tým sa mi už premýšľať nechcelo. Radšej. Chytila som si tvár a uvedomila som si že mám poroztrhovanú "kožu". Pod kožou som mala proste stroj, robota. Našťastie Lili vynašla aj sprej ktorý keď si ho nastriekam na ranu sa mi znova všetko zakrije a budem ako nová. Natiahla som sa ku nočnému stolíku, otvorila šuflík kde bol sprej. Sprej som zobrala do ruky, posadila som sa a začala som sa striekať. Striekla om si na čelo na ústa na ruku a podobne. Po chvíli som už bola čisto nová. Akoby som ani nikdy nevyšla z domu. Išla som sprej vrátiť do šuflíka keď som tam zbadala fotku kde bol Martinus a ?? To je jeho klon či čo..asi mám vidiny. Nemôžu byť dvaja Martinusovia..Zobrala som fotku do ruky aby som si ju dôkladne poprezerala. No lenže pod fotkou bol list. Začala som si ho čítať.
Ahoj Vik! Dneska som nebol v škole. Som chorý a do školy neprídem celý týždeň. Už som ti to písal do správy na mobile ale nebol som si istý či si to pozrieš . Bol som u teba doma aby som ťa mohol pozdraviť ale si tu ešte nebola. K tej fotke..Tá fotka... len som ti chcel niečo povedať o svojom živote (cez list preto lebo ti to nechcem hovorit az dakedy o týžďeň). Na fotke som ja a moje dvojča. Volá sa Marcus. Keď sme boli malí hrávali sme sa spolu a mal som ho veľmi rád. Keď už sme mali tak okolo 9-tich rokov sme sa bavili pri ceste. Bol som príliš hlúpe decko a neuvedomoval som si čo robím. Zobral som si loptu a začal som hrať futbal na ceste.Hral som sa sám lebo Mac sedel pod stromom na deke. Bol som asi slepý ale predomnou plnou rýchlosťou išlo auto ktoré očividne nestíhalo zastaviť. Bolo už blízko toho aby ma zrazilo a zabilo lenže môj brat Marcus skočil pred auto aaa-a jee...mŕtvy.Auto ho zrazilo a už sa ho nepodarilo prebrať. Zachránil mi život. Preto ti to tu píšem pretože to súvisí s tou fotkou. Je to moja vspomienka na neho a chcel som sa o ňu podeliť s dievčaťom ktoré milujem.
                                            Martinus♥

Tento list som si čítala s nadšením ale musím sa priznať že som z toho veľmi znepokojená a smutná. Pozrela som sa na fotku. Na Marcusa. Bolo mi ho dosť ľúto. Vyšla mi malá slzička z oka, požmurkala som a odložila späť fotku s listom do šuflíka. Ľahla som si.. ,,počkať čo to robím?" Vytiahla som fotku položila ju na nočný stolík a išla som do kuchyne hľadať sviečku a zapaľovač. Prehrabovala som skrinky, šuflíky dokonca aj dres. Nakoniec som ich  našla v šuflíku hneď pri šporáku.  Rozbehla som sa do izby, položila sviečku pred fotku a zapálila  ju. K sviečke som dala aj list a smutne som sa pozrela na dvoch najkrajších a najviac cute chlapcov. Sviečka krásne voňala za pomarančom a rozsviecovala celú izbu. Otočila som sa a zatvárala som oči. Po pár minútach som bola tuhá.
Noc
Slabučké ďobanie na okno ma prebudilo asi v 3:00 ráno. Pošuchala som si oči, zívla som si a obula si svoje unicorn papuče. Hmm zvláštne. Sviečka stále svieti. Ale čo bolo to ďobanie na okno? Podišla som ku oknu no nikde nikto, nič. Otočila som sa keď tu zrazu znova ďoblo na okno. Rýchlo som sa otočila a znova nič. Najodila som poker face či to si nieto robí srandu alebo čo?..Chvíľu som sa pozerala na okno aaa Ďob! Aaaaaa už viem čo to je. Boli to kamienky. Ale kto alebo čoo mi hádže teraz kamienky na okno o tretej ráno? Otvorila som okno a nahla sa. "Vik!" Zakričal so šťastím v hlase Martinus. Ja: ,, Martinus, čo  tu robíš tak neskroro!?" Martinus neodpovedal priamo a ukázal na čiernu motorku zaparkovanú pri ceste. ,,poď." Povedal s kľudným hlasom. Zakívala som hlavou že nie. On nahodil psie očká, a tak mierne cukal dopnou perou. Ja hlúpa som tomu neodolala. Otočila som sa aby som zišla dole ale Martinus na mňa zakričal: ,,skoč lebo zobudíš Lili. Neboj sa ja ťa chytím." Nechcelo sa mi veriť ze mňa chytí keď budem padať z druhého poschodia. Bála som sa skočiť ale Martinus aj tak čakal z nastavenými rukami aby ma chytil. Pozrela som sa do ľava do prava, zatvorila som oči a skočila som...minúta ticha. ,,eemmmm Vik?" Trhla som sebou a môj pohľad bol uprený na Martinusovi. Držal ma v náručí a usmieval sa. Tie orieškové očiii. Milovala som ich. Pozerala som na neho so strachom že čo chce alebo že čo spraví. Martinus túto krásnu chvíľku prerušil a vydal si to k motorke. Posadil ma na ňu, dal si helmu a mne ju dal tiež. Nasadol si a zapol motor. Chytila som sa mu okolo pása a pritisla sa k nemu keďže som sa bála že spadnem. Pousmial sa a hmkol. Ale tak ze heh ze hmkol a dotoho sa zamsmial. Dupol na plyn a motorka zabrčala. Pomali sme vyrážali od našeho domu a ja som sa za ním dívala pokiaľ nezmizol za kopcom. ,,kam ideme?" Spýtala som sa s roztraseným hlasom.  ,, Uvidíš."

Helou maj frjends😂 Dneska trošku drastická časť ale dosť dôležitá keďže bude súvisieť s príbehom. Dneska dlhá časť! 1341 slov😍😍❤ Ďakujem za viac ako 120 👀 a 10 votes❤❤ste úžasný. Lovujem vás❤❤😍

Konkrétne fotka ktorú ma Vik na stolíku:

( sú malí lebo ako som spomínala mali 9-10 rokov keď Mac zachranil brata. Ale ako na fotke maju viac ale co uz😂)