Drzé dievča [SK] ✔

43. Teil

"Heh ty hajzel."
"Holly... ja... ja..."
"Vypadni !" Skríkla som na celý dom a po líci mi stiekla jedna slza.
"Prepáč."
"Nepočul si vipadni, doriti zmizni mi z očí !"
Bolo na ňom vidno že len veľmi nedobrovoľne sa odtiaľto pobral na odchod.

"Jack ?" Iba sa na mňa mierne otočil a kráčal ďalej.
"Skončil si ty hajzel zasraný, skončil. Počuješ ?!"

Zabuchol za sebou dvere a pomaly sa strácal v tmavých uličkách mesta.

Vrátila som sa do obývačky a podišla k Noahovy, ktorý ešte stále nehybne ležal na zemi celý od krvy. Začala som plakať ešte viac.

"Kurva čo tu tak pozeráte ?! Zavolajte záchranku !" Nejaký chalan si hneď vybral z vrecka mobil a začal volať.

Chytila som Noaha za ruku a začala na neho hovoriť.
"Noah, toto mi nemôžeš urobiť ! Nemôžeš ma opustiť. Počuješ ?! Noah..."

Pohľad Noaha
Počul som ako na mňa niekto hovorí. Už len veľmi rozmazane som videl že je to nejaké dievča z tirkysovými vlasmi.

"Noah..." bolo posledné čo som počul a potom už prišla tma. Prestal som dýchať a nevnímal som.

Pohľad Holly
Do domu vtrhli ľudia zo záchranky a okamžite Noaha zobrali na nosítka. Dali ho do záchranky a ja som si k nemu sadla. Rýchlo ho začali oživovať a sanitka sa pomali pohla vpred. Držala som mu ruku a plakala. Veľmi som sa bála.

Pohľad Noaha
Jemne som pootvoril oči. Žeby som bol už v nebi ? Niekto na mňa vykrikoval otázku za otázkou, no nedokázal som na ne odpovedať. A zase tma. Stratil som vedomie.

Pohľad doktorov
"Ako sa voláte ? Koľko máte rokov ? Meno vašej sestry ?..."

"Zase prestal vnímať. Podajte mi defibrilátor." Podali jej ho a ona ho položila Noahovy na hruď.

"1, 2, 3." Nič stále nevníma.
"Ideme ešte raz. 1, 2, 3." Nič bože čo ja budem bez neho robiť.

Pohľad Holly
Vystúpili sme zo sanitky a doktory začali rýchlo utekať do nemocnice. Ja som za nimi len tak tak stíhala.

Hneď ho odviezli na sálu no mňa tam nepustili. Išla som do čakárne a sadla si. Po chvíľke som to však nevydržala a postavila som sa. Začala som pobehovať po čakárni ako zmyslov zbavená. O chvíľu ku mne niekto prišiel. Otočila som sa na neho a zistila som že je to Mike. Hneď ma objal a ja som sa zas rozplakala.

"Ako to že si tu ?"
"No ja som bol vo vašom dome keď sa to stalo, letel som sem najrýchlejšie ako sa len dalo."
"Ďakujem, ale to si nemusel."
"Poď." Zobral ma za ruku a spolu sme si sadli.