[UN] popular ✔

XIX

Ja a Karolína sme sa medzičasom zblížili. Ukázalo sa, že je to úžasné dievča. Trochu tiché, ale úžasné.
No Patrícia nás s Kajou využívala ako sa len dalo. Jedného dňa však zašla priďaleko...

„Akože že to nemáš?!“ rozkričala sa na celú triedu.

„N-nevravela si, že ti ho mám spraviť už na dnes...“ bránila sa Kaja, ktorá mala už slzy na krajíčku.

„Dnes máme ten test!!! Na čo by mi to bolo napríklad zajtra?! Hmm? Odpovedz!“ kričala.

„J-j-ja neviem...“

Chúďa.

„Čo z tej písomky mám akože dostať?!“ zvrieskla.

Nastalo ticho.

„To čo si zaslúžiš,“ zašepkala Kaja.

Niekto v triede zalapal po dychu. Patrícií doteraz nikto ani len neprotirečil. Zrazu sa ozval štipľavý zvuk. Patrícia strelila Karolíne facku.

„Zapamätaj si ako sa máš so mnou rozprávať!“ upozornila ju Patrícia.

Dosť! Karolína je moja kamarátka ja sa nebudem len tak nečinne prizerať! Už mi je jedno ako dopadnem. Patrícia ma už viac ponížiť nedokáže.

„Prestaň!“ postavila som sa.

„Čo prosím?!“ skríkla Patrícia.

„Počula si! Už mám toho dosť! Karolínu šikanovať ani zneužívať nebudeš! Čo ti kedy urobila preboha!“ kričala som.

„Tyy...“ začala Patrícia no ja som ju už nenechala dohovoriť.

Počúvala som ťa už pridlho. Teraz počúvaj ty mňa.

„Prosím ťa buď radšej ticho! Už si sa strápnila dosť. Všetci videli tvoj výstup! Si úplne tupá?! Už aj táto lavica,“ potľapkala som lavicu, v ktorej sedela zaskočená Karolína, po povrchu „má viac rozumu než ty!“

A toto som povedala na jeden dych. Musím sa pochváliť.

„Buď ticho, lebo...“ nedokončila.

„Lebo čo? Strelíš mi facku?!“ ukázala som rukou na Karolínino líce. Mala tam červený odtlačok ruky.

Patrícia bola hneď celá červená.

Ale nie od hanby.

Od hnevu.

Vôbec sa za tú facku nehanbila.

A to bolo to najsmutnejšie.

„Baví ťa ubližovať ľuďom? Rada sa pozeráš ako trpíme?! Pretože ak áno, tak nie si v poriadku,“ tú poslednú vetu som už povedala normálne.

Nekričala som.

Už nemalo zmysel kričať.

Patrícia bola chvíľu ticho. Asi sa spamätávala z toho že som jej vynadala práve ja. Aj ja som z toho potrebovala spamätať. Chvíľu som si myslela, že mi vlepí facku tiež. Bála som sa. Nikdy by som nepovedala, že sa toto stane. Všetky tie emócie sa vo mne nakopili a von to už vyšlo samo. Už som sa nemohla pozerať ako jej Patrícia ubližuje.

To prekvapené ticho prerušil prekvapený hlas učiteľky z dozoru. Našej chemikárky.

„Patrícia? To čo malo znamenať?!“ zachvel sa jej piskľavý hlas.

Zdá sa, že naša trieda nebola jediná, čo o tomto výstupe vedela. Pri dverách boli tri učiteľky a aspoň dve triedy v plnom počte. Nečudo. Patríciin krik sa musel niesť ďaleko.

„Z tohoto sa už nevyvlečieš mladá dáma, tentoraz je priveľa svedkov. Tvoj otecko to nebude môcť ledabolo zmiesť zo stola. Čo je veľa to je veľa,“ prehovorila omnoho pokojnejším hlasom učiteľka matematiky a gestom naznačila aby ju Patrícia nasledovala. Nikam inam než do riaditeľne.

„Vy ostatní sa zatiaľ pripravte. Buďte si istí, že si vás riaditeľ predvolá, aby ste potvrdili čo sa tu stalo,“ oznámil nám  zástupca riaditeľa prvého stupňa. Nezvykol sa premávať po našej chodbe a vidieť ho tu bolo zarážajúce. Ale som rada že to všetko videl aj on.

„Wáu...“ zašepkala Karolína potom, čo sa publikum natlačené vo dverách rozišlo, „...ďakujem,“ usmiala sa na mňa.

„Od toho sú kamarátky,“ objala som ju.

Spolužiaci sa v tej sekunde navalili ku mne a začali mi ďakovať. Blahoželať. Pýtať sa, kde som nazbierala všetku tú odvahu. Neodpovedala som im. Odpoveď som nepoznala. Šťastne, ešte stále v šoku som opätovala úsmevy spolužiakom.

Potreba ochrániť priateľov bola v tom momente silnejšia než čokoľvek iné? To by mohla byť odpoveď... Odvaha? Guráž? Čokoľvek to bolo, bola som za to vďačná.