Stratení v pamäti. (SK)

Lisa

Bežím po nekonečnej lúke. Nad hlavou mi svieti slnko a medzi prepletajúcimi nohami sa mi vlní tráva. Utekám rýchlo, vietor sa do mňa opiera až mám pocit že mi narastú krídla a zvlietnem. Predo mnou sa zjaví kopec.
,,Teraz, alebo nikdy!" pomyslím si a ešte viac zrýchlim. Na vrchu sa rozpažím, zavriem oči a skočím.
Na pár sekúnd cítim, ako sa vznášam. Zamávam rukami napodobňujúc pohyb krídeľ.
A padnem.
Na hromadu kvetín.
Šťastne sa rozosmejem a urobím v nich anjela.
,,Zlatko!"
Od prekvapenia vypúlim oči. Bleskovo sa posadím a rozhliadnem sa.
,,No tak, Lisa! Tu som! Poď ku mne!" ozve sa opäť ženský hlas.
Zaostrím na postavu v diaľke. Keď si uvedomím, kto to je, rozbehnem sa k nej a hodím sa jej do náruče.
,,Mami!" skríknem radostne. Zasmeje sa a pevne ma objíme. Opusinkuje mi celú tvár, pozrie na mňa hrejivými čokoládovými očami. Celé telo mi zahreje krásny pocit.
,,Mami?" zašepkám a nakloním sa k nej, akoby som jej išla povedať veľké tajomstvo.
,,Áno?" spýta sa a spiklenecky sa ku mne nakloní a jej krásne hnedé vlasy nám zakryjú tváre.
,,Ľúbim ťa." zašepkám. Láskyplne sa usmeje a prikývne.
,,A vieš ty čo?" spýta sa ma takisto šepotom.
,,Čo?"
,,Vstávaj." povie hlbokým hlasom. Zmätene sa zamračím.
,,Vstávaj." ozve znova mužský hlas z maminých úst. Jej postava sa začne rozplývať a blednúť.
,,Vstaň už, o chvíľu začnú raňajky!" Hlas sa ozýva zo všadiaľ.
,,Slečna!"

,,Slečna!" kričí hlas.
Rozlepím unavené oči. Po bielom plafóne nado mnou sa ťahajú jemné praskliny tenké ako pavúčie vlákna.
Zťažka sa posadím a vystriem si chrbát, až zapraštia kosti.
,,Vďaka Bohu, už som sa bál, že ste v kóme. Ako sa dnes ráno máte?"
Nechápavo hľadám majiteľa hlasu. V miestnosti je len posteľ, na ktorej sedím, dvere, stôl, stolička, zopár kníh a výklenok s umývadlom a záchodom. Nikde žiadny človek.
,,Kto ste? Kde ste?" S nedôverou sa zamračím. ,,Ste čarodejník?"dodám s nádejou.
Zaznie smiech. ,,Nie, slečna. Volám sa Andrej. Som v inej miestnosti. Ak sa pozriete hore do rohu vašej izby, zbadáte malú sivú skrinku. Volá sa reproduktor. Vďaka nej ma počujete."
,,Vy ste v tej skrinke? Ako je to možné? A prečo si nemôžem na nič spomenúť?!" spýtam sa s úprimným zmätkom a chytá má panika. Zatnem päste, až sa mi do nich zaryjú nechty.
,,Nie, tá skrinka len prenáša môj hlas. Viem, že musíš byť zmätená a nevieš, čo sa deje, ale sľubujem ti, že si časom začneš spomínať, áno?" To ma má upokojiť? Veď ťa ani nepoznám, tak ako ti môžem veriť?! Navonok sa upokojím.
Dobre...Pane." pokrčím plecami.
,

,Mám pre teba návrh. Čo keby si ma volala Andrej? Potom by som ťa nemusel volať slečna. Voláš sa..?"
spýta sa a z hlasu mu odkvapáva zvedavosť ale aj isté napätie.
,,Lisa." odpoviem. Je zvláštne hovoriť s niekým a nevidieť ho pritom. Pretriem si oči. Musím ísť cikať, pomyslím si.
,,Takže Lisa!"zaznie Andrej hlas s úľavou. ,,Dobre, umy sa a...postaraj sa o všetko čo potrebuješ." dodá s rozpakmi. ,,O desať minút začnú raňajky. Skús byť dovtedy hotová."
Raňajky, zarezonuje mi v hlave ako ozvena.
Raňajky, ozve sa nahlas moje brucho.
Raňajky, pomyslím si a hlavou mi blysne spomienka.
Veľa detí. Desať stolov. Pri každom stole štyri stoličky. Za jedným stolom sedím ja a ďalšie deti. Dvaja chlapci, jedno dievča. Všetci máme na tanieri ovsenú  kašu. Jeme ju bielymi lyžicami. Biele sa ľahko sa lámu.
Zažmurkám a potrasiem hlavou. Spláchnem, umyjem si ruky a tvár.
,,Hotovo!" poviem Andrejovi. ,,Kadiaľ sa ide na raňajky?"
Zaklopanie. Vo dverách sa zjaví starší muž. Na očiach má okuliare a rukou si prechádza po svojich miznúcich vlasoch. Priateľsky sa usmeje a natiahne ku mne ruku.
,,Vezmem ťa tam. Poď, Lisa."
Na moment zostanem prekvapene stáť na mieste ako zamrznutá. Potom podám Andrejovi neisto ruku a vykročím von z dverí.