Stratení v pamäti. (SK)

Lisa

Zažmúrim oči, keď ma oslepí ostré biele svetlo. Odráža sa od žltých stien dlhej chodby. Andrejova plešina sa v ňom leskne. Na stenách sú pravidelne rozmiestnené obrazy v svetlohnedých rámčekoch. Na prvý pohľad je jasné, že tie čarbanice kreslili deti. Nakreslím krajšiu, ktorá tu vynikne, pomyslím si nadšene.
Ale čo? Dom? Mačku? Koníka? uvažujem. Pocítim ťahanie za ruku a začnem kráčať, pričom si prezerám obrázky.
,,Páčia sa ti? Kreslili ich deti pri spoločných aktivitách." pýta sa Andrej, keď si všimne kam sa dívam.
,,Ani nie." odpoviem pravdivo.
,,Sú to čarbanice." dodám povýšene. Možno si nedokážem spomenúť na svoju minulosť, ale určite kreslím lepšie. Nebudem sa tváriť, že vidím majstrovské diela, keď to nie je pravda! rozčuľujem sa v duchu.
Andrej sa zasmeje. ,,Úprimná ako vždy." krúti hlavou. ,,Je pravda, že toto sú kresby našich najmenších. Od tých nemôžeme očakávať skrytého Piccasa."
Sprisahanecky sa ku mne nakloní. ,,Najkrajšie kúsky si my, zamestnanci, zavesíme do kancelárie."
Opatrne mu položím otázku, ktorá ma trápi. ,,Je tam aj nejaký môj obrázok?"
Usmeje sa, akoby ho to neprekvapilo.
,,Isteže! Ak chceš, po raňajkách ti ho donesiem." Prikývnem.
,,Andrej?"
,,Áno?"
,,Prečo si na nič nespomínam?" spýtam sa trasúcim sa  hlasom. Obzrie sa na mňa a čupne si, pričom skriví tvár od bolesti. Vzdychne.
,,Neviem, zlatko. Snažíme sa to zistiť. Takto sa budíš každý deň. Akoby sa tvoj mozog každú noc zbavil spomienok na minulosť. Prechádzam tým s tebou každé ráno už pár rokov, ale nikdy si si nespomenula na predošlý deň, vždy len nejaké útržky." Nemožné, odmietam. To predsa nejde. Krútim hlavou a do očí sa mi natlačia slzy.
,,Neplač, prosím ťa!" pohladí ma po vlasoch. Súcitne na mňa pozerá a upokojuje ma, až kým sa neukľudním.
Zhlboka dýcham, pokedy sa mi prestane zadrhávať dych.
,,Mám tu aspoň nejakých kamarátov? Povedal si, že už si tu so mnou pár rokov. Za pár rokov som si tu predsa musela nájsť kamarátov!" spýtam sa a cítim, ako sa do mňa vkráda nádej a dobrá nálada.
,,No isteže máš!" zvolá a pomaly sa zdvihne. Kým stihne uhnúť očami, všimnem si, že sa mu do nich vkradne ostražitosť. Ignorujem to.
Mám tu kamarátov, pomyslím si s úľavou a nadšením.
,,Hrávam sa s nimi často? Prečo sa vôbec pýtam, isteže áno! Ako sa hráme? Naháňačky? Kreslíme?"
Andrej zrýchli krok, až skoro beží. Ja bežať musím, lebo má dlhšie kroky.
,,Spýtaš sa ich sama, o chvíľu sme v jedálni." prehodí spoza ramena.
Skríknem od radosti a dobehnem ho.
O chvíľu zastaví pred širokými dverami. ,,Sme tu!"zadýchane povie ,,Keď budeš najedená, príď sem a počkaj ma. Vnútri sú kolegovia, keď budeš odchádzať, zastav sa pri jednom z nich a keď sa ťa spýta, povedz mu moje meno. On ťa potom pustí."
Neisto pozriem na dvere. Andrej sa na mňa povzbudivo usmeje. Odhodlane sa nadýchnem a vojdem dnu.
Zbadám jedáleň zo svojej spomienky.
Všade sú deti. Mladšie odo mňa aj staršie, všetky farby pleti. Pozerám sa na ne s ústami dokorán.
Strnulo vykročím a hľadám voľnú stoličku. Prejdem okolo dieťaťa, ktoré sa prple v miske s kašou, akoby v nej videlo všetky tajomstvá sveta. Ďalšie sústredene civí na bielu lyžicu a neustále si ju približuje a odďaľuje od tváre.
Zrazu do mňa niekto vrazí. Malý čiernovlasý chlapec prebehne okolo mňa ako malé tornádo, pričom huláka ako o život. Beží ku dverám, z ktorých som prišla. Akoby odnikiaľ sa pri ňom zjaví vysoká postava a schmatne ho za sivé tričko. Chlapec sa jej zmieta v rukách, no tá žena ho bez problémov pevne drží a ťahá do nejakej miestnosti. Odtrhnem od nich zrak. Armádou detí predo mnou to ani nehlo, ako sa zdá. Všimnem si, že majú všetci rovnaké oblečenie ako ja a čiernovlasý blázon.
Kde to preboha som? pýtam sa sama seba a zatočí sa mi hlava. Pocítim strach, ale veď sa niet čoho báť, nie? Andrej by ma sem neposlal, keby sa mi tu malo niečo stať.
Konečne zbadám voľnú stoličku. Zamierim k nej, pričom si prezerám deti, ktoré tam sedia.
Najskôr môj pohľad upúta zmeť tmavo hnedých hustých kučier trčiaca spod jasnej červenej šatky. Tá červená v sivej miestnosti pôsobí ako päsť na oko. Tvár toho dievčaťa pod šatkou mi príde...ostrá. A krutá. Neviem v nej nájsť ani kúsok priateľskosti.
Vedľa nej sedí starší chlapec. Má na očiach okuliare so štvoruholníkovým rámom, vďaka ktorým pripomína študenta. Strapaté hnedé vlasy mu odstávajú z hlavy ako zelektrizované.
Má milú tvár, hoci prázdnu. Nedokážem z nej vyčítať absolútne nič. Oproti nemu sedí druhý chlapec. Zatiaľ čo Okuliarnik je vysoký, tento je malý. Možno menší ako ja. Na tvári sa mu usadí des, keď sa naňho Červená šatka osopí.
Ten sa aspoň nejako tvári, pomyslím si a pocítim k nemu náhle sympatie.
Odvážne sa postavím ku stolu. Zamerajú sa na mňa tri páry očí.
,,Môžem si prisadnúť?"