Stratení v pamäti. (SK)

Lisa

Ostane ticho.
Prezerajú si ma ako atrakciu v ZOO.
Červená šatka pobavene.
Krpec ostražito.
Okuliarnik proste civí.
Pozerám sa všade okolo, len nie na nich a čakám na nejakú reakciu.
A oni mlčia. Nakoniec sa môj pohľad stretne s Krpcovým. Do tváre sa mu opäť vkradne strach, ale jeho oči sa na mňa pozerajú skôr zvedavo. Akoby sa snažil zistiť, čo som zač.
Povzbudivo sa na neho uškrniem a on mykne kútikmi úst v odpoveď.
Okej, budem to brať ako áno, sadni si.
Žuchnem na stoličku vedľa neho. Ozve sa tresk až nadskočím. Kučeravá napoly stojí napoli sedí, zaťaté päste na stole. Jej červená tvár zmraštená hnevom smelo konkuruje odtieňu šatky, ktorá jej drží vlasy.
,,Počúvaj, šteňa," zasipí potichu ,, mám pocit, že tvoje IQ musí mať maximálne dve cifry. Pretože inak by ti bolo sakra jasné, že než si sadneš, počkáš, či ti to dovolia."
,,Ale veď s-"
,,A aj to najretardovanejšie decko vie, že povolenie sa nepýta od socky, ktorá tu nerozhoduje!" nevšímavo prejde moje koktanie. Zazerá na mňa, pričom sa snaží tváriť seriózne a drsne, hoci jej z očí srší zvrátená radosť z toho, ako ma usadila tam kde chcela.
Civím na ňu s šokom roztvorenými očami a pokúšam sa spracovať jej tyrádu. ,,Bolo to nutné?!" ozve sa Krpec takmer netrasúcim sa hlasom.
Dievča po ňom šľahne takým pohľadom, že zalezie po hruď pod stôl.
,,Okej, okej, už čuším."
Otváram ústa ako kapor. Pobavene zdvihne obočie.
,,Stratila si reč?"
V duchu sa prefackám.
,,Môžem si teda prisadnúť?"zmierlivo navrhnem. Chvíľu ma nechá v neistote.
,,Sadni." Povolenie udelené.
Už sa stalo,pomyslím si sarkasticky.
Chlapík v bielom oblečení mi podá misku bielej kaše. Chcem sa ho spýtať, z čoho je, ale jeho výraz nepripúšťa otázky.
,,Taaakže..." preruším ticho ,,ako sa voláte?"
,,Jakub." ozve sa Krpec.
,,Rena." odvrkne tá s červenou šatkou.
Okuliarnik čuší a prebodáva ma pohľadom. Ozve sa až keď sú moje nervy napäté na maximum. ,,Eliáš."
Pozerám sa na svoje jedlo pričom na sebe cítim jeho chladný pohľad. Naskakujú mi z neho zimomriavky.
Prplem sa v kaši lyžičkou a zvažujem, ako nadviazať rozhovor, keď sa ozve Jakubov nesmelý hlas.
,,A ako sa voláš ty?"
,,Lisa!" poviem nadšene.
Ticho. Rena namosúrene zabodáva lyžičku, až škrípe o misku. Dúfam, že si nepredstavuje mňa namiesto kaše.
,,Taaakže..." Ignorujú ma nadaľej.
,,Máte poňatia, kde sme?" spýtam sa.
Je mi jasné, že to budú vedieť. Strata pamäte nepatrí medzi bežné veci. Umieram túžbou dozvedieť sa, ako som sa na toto podivné miesto dostala. Kam som sa to vlastne dostala.
Prekvapí ma, keď sa Renou pri mojej otázke takmer nebadateľne trhne. Prvýkrát mi pripadá neistá.
Jakub drží pohľad zabodnutý v jeho jedle a Eliáš akoby ani nepočul moju otázku.
Rena zo seba ztrasie neistotu. ,,Ty nevieš?" Znie šokovane.
,,Nooo... Nie? Nespomínam si." odpoviem vyhýbavo. Nechcem s nimi riešiť svoje problémy. Ani sama im nerozumiem.
,,Na čo všetko si nespomínaš?" spýta sa nečakane Eliáš. Nespúšťa zo mňa oči. Pod jeho pohľadom sa scvrkávam, až sa cítim ako mravec.
,,No tak, chcem to vedieť."dobiedza do mňa, keď mlčím.
,,Prečo ťa to zaujíma?"odvrknem
,,Pretože si nedokážem vybaviť nič, okrem dnešného dňa." odpovie mi pokojne.