Bubliny [SK]

Časť prvá - GREENWATER

1.

Jonathan

  S rukami zastrčenými hlboko vo vreckách nohavíc sa túlam po malom námestí. Vidím len niekoľko strážnikov roztrúsených po uličkách, ale ľudí nikde. Dnes som však nemohol spať, tak sa od skorého rána prechádzam pomedzi dôverne známe domy a obchodíky. Cez deň to tu prekypuje životom, ale teraz to vyzerá tak, akoby sa ľudia pobrali jednoducho preč a všetko nechali na mieste. Veľký javor, ktorý sa týči uprostred námestia pred masívnou budovou banky tiež vyzerá, akoby z neho vyprchal život. Všetky rôzne butiky, v ktorých cez deň stoja svetu na očiach rôzne drobnosti i veci do domácnosti obsluhované milými tetkami, obchody s potravinami, zbraňami, škola, malá nemocnica, to všetko je teraz tmavé a opustené. Stoličky pred reštauráciou pána Kettleta stoja naukladané na jednej kope, čakajúc, kým ich ráno niekto rozloží. Na druhej strane malého námestia, oproti banke stojí dvojposchodová budova školy, ktorá sa často používa ako miesto na podujatia a rôzne ceremónie. Dnes sa tu má poobede konať slávnosť, pri ktorej si každý človek, ktorý dovŕšil 17 rokov má možnosť vybrať, do akej Bubliny bude po zbytok života patriť. Školu obklopujú vysoké topole, vzadu za ňou je veľké ihrisko, ktoré sa denno-denne zaplní deťmi. Hneď vedľa školy, zakončujúc štvorcový okraj námestia stoja domy a bytovky. Náš dom stojí na samom kraji štvrte, ale dovidím naň aj odtiaľto. Jeho okná však prekrývajú závesy, tak ako na každom inom dome o takomto čase. Tak vyzerá námestie v Bubline Chovateľov, keď sa slnko ešte len prebúdza a začína prvými lúčmi osvetľovať prázdne ulice.

  Vbehnem do úzkej tmavej uličky pri reštaurácii pána Kettleta, do ktorej bežne nechodím kvôli rôznym zvláštnym ľuďom, ktorí tam cez deň bývajú. Celá vyzerá, akoby bola z iného sveta. Cez porozbíjané okná vykúkajú vyrabované prevrhnuté regály a prázdne kasy. Nikto sa však nehrnie do rekonštrukcie budov, preto sú obchody na tejto ulici stále temné, opustené a jednoducho prázdne. Všetky predmety z kaviarní, potravín i obchodu so zbraňami zmizli takmer ihneď, keď uličku v noci napadli a zdemolovali cudzinci. Bolo to veľmi dávno a odvtedy sa jej vzhľad ani trochu nezmenil. Nedovidím však na jej koniec, pretože sa kľukatí. Je neprirodzene úzka, dokonca až tak, že by sa dalo preskočiť cez okno do domu naproti. Zahnem za roh a nahliadam do butikov, hľadajúc nejaké použiteľné veci. Z premýšľania ma však vytrhne mohutný chlap v čiernom, do ktorého narazím.

  „Prepáčte," zašomrem, vyberiem si ruky z vreciek a otočím sa, aby som sa mohol pratať kade-ľahšie. Predo mnou však stojí ďalší muž, trochu nižší ako ten za mnou. Schmatne ma za golier a vtlačí do najbližšieho obchodu. Vysoký chlap ho následuje a zabuchne za nami dvere. Muž ma vedie pomedzi prázdne police do tmavého kúta kde stojí kasa, pritlačí ma o stenu a uprene mi hľadí do očí.

  „Jonathan Travers, však?" opýtal sa. Na jeho otázku len nesmelo prikývnem a snažím sa vyzerať pokojne. Muž za ním ma sleduje, na tvári má kamenný výraz.

  „Za niekoľko hodín sa začne ceremónia, čo už určite vieš," trochu povolí zovretie, ale nie dostatočne na to, aby som sa mu vyšmykol a ušiel. „Keďže si dovŕšil 17 rokov, máš právo si vybrať, do akej bubliny sa preradíš. Predpokladám, že ostaneš pokope s rodinou u Chovateľov." Zásah. „Lenže od Havrana sme dostali nariadenie zozbierať najzdatnejších chlapcov a doviesť ich do Bubliny Maskovaných. Na ceremónii slušne odmietneš ponuku ostať tu a rozhodneš sa pre Maskovaných. Alebo ostaň a do pár dní bude tvoja smrť označená ako záhada," uškrnie sa.

  „Prepáčte, ale nenechám sa ovplyvniť dvoma mužmi, čo sa vydávajú za Havranových poslov," rozvážne odpoviem. Muž neváha, vytiahne spoza opasku zbraň, z celej sily mnou pleskne o stenu, odistí svoj glock a priloží mi hlaveň k spánku.