*Miesto deja v tejto story je iba vymyslený, neexistuje. *
Milý denníček,
dnes to bolo rovnako ako stále, otec ma znovu nepustil von po hodinovon presviedčaní a mňa to už maximálne štve, cítim sa ako nejaký väzeň . Čoskoro sa začnú oslavy narodenia mojej malej sestričky Grace, strašne sa teším, pretože konečne sa otvoria brány hradu a bude to tu plné radosti ako to bolo kedysi. Dúfam , že budem môcť konečne uskutočniť moj útek.
Zaklapla som denník a odložila ho naspäť do šuflíku vedľa postele. To bude zas nuda, pomyslela som si a hodila sa na posteľ.
"Slečna Mija otec vás volá do kancelárie a musím povedať že je dosť nahnevany, ale akoby som nič nepovedala." ozval sa hlas Heldy-pani, ktorá sa stará o domácnosť- z reproduktoru nad posteľou, ktorý ma donútil mierne podskočiť, keďže ma ten odporný zvuk dosť vyľakaľ. Neznášam ho.
Postavila som sa a stlačila červené tlačítko na tej blbej malej krabičke s dvoma gombíky, jeden je červený a slúži na to keď im odpovedám a čierny je na privolanie obsluhy ale nejak ho nepouživam.
"Hneď tam budem." monotónne som odpovedala a obula si papuče. Som naozaj zvedavá čo si želá otec tentokrát.
Zbehla som veľké schodisko medzi ktorým bol obrovský kryštálový luster a zamierila na prvé poschodie a na dobre známu chodbu kde mám v podstate zákaz chodenia. Keby sa ma spýtate prečo, tak vám sama nedokážem povedať, proste tu nesmiem chodiť a bodka.
Prešla som celú chodbu a po ceste som sa pozdravila s našim major dómom Rodericom. Kráčala som až som sa takmer zadychala, keďže cesta do otcovej kancelárie trvá aj pár minút, keďže nás palác je obrovský a keby ste tu prvý krát určite zablúdilte ako v bludisku.
Postavila som sa pred dvere a zazvonila, z reproduktoru sa ozval hlas. "Kto je?" no kto by asi bol, Santa Claus oci. Prekrútila som očami a odpovedala : "To som ja otče."
Pár sekúnd nato sa ozval známy zvuk čo znamenalo , že sa dvere otvorili.Ja skutočne nechápem načo su všetky dvere takto zabezpečené, neklope sa ani na izby , iba zvoní, je to divné, ale zvykla som si.
Vkročila som dnu a pohľad mi padol na veľkú kopu papierov na jeho stole. "Čo je to?"
Ani na mňa nepozrel iba sa ďalej hrabal v šuflikoch na konci miestnosti. "Preto som ťa volal. Sadni si."
Spravila som tak ako povedal a posadila som sa na pohodlne kožené kreslo , následne si sadol aj on oproti a konečne na mňa už pozrel.
"Mija zlatíčko, máme problémy. Tieto papiere čo tu vidíš sú sťažnosti od ľudu. Chcú ma zosadiť z trónu, nepáči sa im moje kráľovanie.To by znamenalo , že sa odtiaľto odsťahujeme všetci a na trón nasadne Bruce ako ďalší syn kráľa Herolda." povzdychol už asi tretí krát čo som tu a hľadel na mňa ako na prízrak. Nevedela som čo mu mám na to povedať, môže si za to vlastne aj tak môže sám , vravela som mu že tie jeho pravidlá nikde nevedú a budú z toho problémy, no samozrejme že ma nepočúval ako vždycky a teraz sme tu .
"Otec ja som ti to hovorila." vyšlo o mňa toto jediné. No čo mu na to mám povedať? Ale dodala som : "Ale prečo by nám mal byť ujo Bruce hrozbou, prečo sa tak strachuješ."
"Ja viem , viem. Nikdy som ťa nepočúval a teraz to tak trochu ľutujem. "
"Trochu? Oci ostaneme na ulici. Neviem či si to uvedomuješ." zvíšila som hlas.
"Uvedomujem si to." povzdychol. "A áno Bruce nám hrozbou je , vieš neviem či som ti rozprával jednu historku o dvoch znepriaťeľenych bratoch."
"Nie nikdy si mi nič také nehovoril ,teda aspoň si nepamätám. "
"Dobre tak počúvaj. Kedysi pred 40 rokmi sa kráľovne Alisse narodili dvojičky, dvaja synovia. Jedným som bol ja a druhým Bruce. Mali sme spolu skvelý vzťah , rozumeli sme si, no všetko sa samozrejme raz musí pokaziť. Raz keď môj otec umieral , musel na trón nastúpiť jeden z nás . A keďže sme už mali obaja 19 nebol s tým žiaden problém, jediný problém bol ten kto z nás dvoch sa ujme kraľovania. Mama po dlhom zvažovaní rozhodla , že to budem ja. Bruce si bol takmer sto percentne istý že mama vyberie jeho, no po oznámení ostal šokovaný a sklamaný Tak si veril, celý život stále omielal ako to bude keď sa stane kráľom a bla bla bla. Od tej doby sa odsťahoval a nikto ho už viac nevidel , znenavidel ma a teraz keď u nás nebude mať kto nastúpiť na trón, v knihe Elikapsu sa píše , že na trón nástupi ďalší z dedičov čo je on. Som si takmer sto percetne istý že túto ríšu zrujnuje, nenávidí ju , tak ako ľud nemá rad jeho. " uprene som počúvala tento príbeh a keď prestal hneď som sa spýtala " A čo budeš robiť, keď vravíš , že musíš nechať trón? Necháš tam nasadnúť jeho? To predsa nemôžeš dopustiť."
"Nie o to ide zlato, jedine jedna osoba dokáže Golden zachrániť."
"Kto?"
"Ty Mija." povedal rázne a ja som neverila vlastným ušiam.
"Čože? Hlúposť oci." zasmiala som sa aj keď nervózne. "Ako ja môžem zachrániť Golden?"
" Veď vieš , o pár mesiacov sa staneš plnoletá. Môžeš nasadnuť na trón, no s jednou podmienkou. "
"Akou?"
"Musíš sa vydať." po jeho slovách som celá stuhla, nie nie nie a ešte raz NIE!
Tak zatiaľ toľko:) Čo na to hovoríte?
Budem neskutočne rada za vaše názory :) Podľa tých rozhodneme či budeme pokračovať :)
