Ahojte :) Pre začiatok by sme sa vám chceli ospravedlniť za dlhé čakanie, ale mám svoje dôvody . Stahovala som sa z talianska po roku na Slovensko, čiže celé dni trávim s kamarátkami . A taktiež sa mi pred týždňom stal vážny úraz ruky a kolena, tak sa mi tahsie píše. ..Ale to je jedno. Máte to tu :) snáď sa bude páčiť :*
Najskôr sme iba mlčky stáli a dívali sa jeden na druhého. Mohla som vidieť nahnevaný výraz mojej matky, ktorá sa určite dívala na moje oblečenie, ktoré bolo celé špinavé a mokré. Keby sa jej dali čítať myšlienky, počula by som od nej jej typickú vetu: „Si princezná, preto musíš byť taká vo vnútri i navonok.“ Teraz som ale ako princezná rozhodne nevyzerala. Ďalej tam bol môj otec, ktorého výraz som tak celkom nepochopila, pretože to vyzeralo, že je trochu nahnevaný, no trochu pobavený. Okrem mojich rodičov tam boli aj Derekovi rodičia, ktorí sa tvárili tak trochu podobne a navyše vyzerali aj dosť zahanbene. No a aby som spomenula všetkých, tak tam stálo aj celé naše služobníctvo, ktoré vyzeralo, ako keby im odpadol asi najväčší kameň zo srdca. Ani sa im nečudujem, keď sme boli skoro celý deň nezvestní.
Po tomto vyčerpávajúcom a dosť trápnom tichu prehovoril môj otec. „No, vidím, že ste konečne prišli späť, tak myslím, že už vaše služby nebudeme potrebovať. Môžete sa vrátiť k svojej práci. Ďakujem.“ Povedal otočený k personálu. Tí sa bez slova rozišli a ostali tam len moji a Derekovi rodičia. Moja matka prišla bližšie ku mne, pozrela mi do očí a následne na to aj do Derekových. „Kde ste celý deň boli? Ani si neviete predstaviť ako sme sa o vás báli. Sami ste videli, že vás hľadalo snáď celé kráľovstvo. Ste v poriadku? A ako to vyzeráte?“ vychrlila na nás a ja som si pomyslela, že nás asi dostatočne dobre nehľadali, pretože až tak ďaleko sme od paláca neboli, ale radšej som si zahryzla do jazyka. Nechcela som situáciu ešte zhoršovať. Všimla som si, že Derek sa k reči nejako nemal, tak som sa rozhodla to zobrať do vlastných rúk. Určite som nechcela, aby sa dozvedeli pravdivú verziu nášho dňa, ale zase na inej verzii sme sa nedohodli, tak som dúfala, že to bude hrať so mnou. „Veľmi nás to mrzí, ale stratili sme pojem o čase.“ začala som pomaly a keď som si všimla Derekovho neutrálneho výrazu, rozhodla som sa pokračovať. „Keď som Derekovi poukazovala celý palác, záhrady a stajňu, chcel si zajazdiť a ja som nemala nič proti, preto sme sa rozhodli dať si okružnú jazdu. Trocha sme sa zarozprávali, a keď sme si všimli že je už skoro tma, pobrali sme sa domov.“
„Ale veď Derek nevie jazdiť na koni. Dokonca sa ich bojí, pokiaľ sa nemýlim.“ ozvala sa hneď ako som skončila Derekova mama. Mohla som si všimnúť, ako Derek trocha znervóznel, a preto som sa rýchlo premýšľala, čo mám povedať. „Viem! Ale ja som mu pomohla prekonať strach a ukázala som mu, ako sa správne jazdí. Pochopil to veľmi rýchlo. Máte skutočne šikovného syna.“mrkla som po pani Hammitovej. Tá vyzerala byť polichotená mojou pochvalou a už ju ani netrápilo, čo vyviedol jej syn. To sa ale o mojej mame povedať nedá. „Ale prečo ste potom takí špinaví?“
„Kôň, ktorého si vybral Derek sa trocha splašil a rozbehol sa preč, tak sme ho naháňali a trocha sme spadli.“ tak v tomto som neklamala, aspoň niečo. Z nejakého dôvodu som ale nechcela povedať, kde sme boli. Jazierko som chcela nechať iba medzi mnou a Derekom. Pomaly, ale isto nám to všetko uverili a všetci boli razom akýsi pokojnejší. Naši otcovia sa ale stále akosi podozrivo usmievali. Začalo mi vŕtať v hlave prečo. Svoje myšlienky som ale musela zahnať, keď som si všimla, že Derek prišiel celkom blízko ku mne a pošepkal mi: „Vďaka, sám by som to lepšie nevymyslel. Snáď si to niekedy zopakujeme.“ jeho teplý dych sa zrazu vzdialil. Nenápadne som sa naňho usmiala. Bola som celkom rada, že som Dereka dnes spoznala. Nakoniec to nebolo vôbec také zlé, ako som čakala.
„My už teda pôjdeme. Ďakujeme za vašu pohostinnosť a ospravedlňujeme sa za nedorozumenie, čo sa tu vyskytlo. Veľmi nás to mrzí.“ lúčila sa s nami pani Hammitova.
