Táto časť bude dlhšia, tak snaď sa vám bude pačiť :)
Som v našej veľkej knižnici a pohľadom prechádzam všetky knihy rôznych veľkostí na vyše päťdesiatich poličkách. Viac ako polovicu z nich mám ale prečítanú, keďže som vášnivý čitateľ a takto aspoň zabíjam nudu, zatiaľ čo denno-denne sedím doma. Po asi desiatich minútach mi nakoniec padla do oka kniha s čiernobielym obalom s názvom Láska k cudzincovi.
****
"Slečna Mija, rodičia vás už očakávajú pri stole. Prišli hostia z krajiny Miravilandia." oznámila mi Helda po tom, čo som jej otvorila dvere.
„Ďakujem Helda, povedz, že tam hneď budem." usmiala som sa a zavrela za ňou dvere. Pristúpila som ku knihe položenej na stolíku a vložila medzi strany 28 a 29 záložku, neskôr to určite dočítam. Napravila som si moje krémové šaty a vykročila k dverám. Predpokladám, že znovu sa budú rozprávať minimálne dve hodiny a ja tam budem ticho ako obvykle a sem tam sa nútene pousmejem na ich vtipoch aby sa nepovedalo.
S otcom sme ešte celkom nedoriešili čo bude s krajinou ďalej. Vlastne vôbec. Ja sa odmietam vydať. Veď aj nemám za koho ale to je teraz jedno. Otec sa snaží všemožne nájsť nejaké najlepšie riešenie, no nemyslím si, že na niečo príde. Obvykle nemáva dobré nápady, čo sa mu aj teraz vyplatilo. Teraz som sa tým ale nechcela zaťažovať.
Prešla som cez dve dlhé chodby a jedno veľké schodisko, odkiaľ sa už ozývali hlasy. Odkráčala som posledné tri schody, a keďže mám na nohách každodenne opätky, dala som o sebe dosť vedieť. Všetci sa hneď otočili a upriamili na mňa pohľad. Okrem mamy a otca som za stolom zbadala sedieť nejakú pani s krásnymi červenými šatami a nádherným účesom. Vedľa nej sedel pán s čiernym sakom a briadkou, no a vedľa neho bol celkom pekný chlapec. Čo to trepem, pekný je slabé slovo, bol nádherný. Na sebe mal taktiež sako.
„Mija toto sú pani a pán Hammetovci." prerušila ma z môjho premýšľania mama. Zrejme som sa tam na nich v mojom tranze usmievala ako blbec. Všetci traja pristúpili ku mne, najprv ten chlap a potom žena ,obaja sa mi zdvorilo uklonili. Na znak zdvorilosti som sa im uklonila tiež, ako ma to rodičia stále učili. Slušnosť k hosťom na prvom mieste. Keď sa posadili, pristúpil ku mne zrejme ich syn. Usmial sa na mňa, čím ma privádzal do rozpakov. Jeho pery odhalili nádherné perlové zuby. Nastavil ruku a tú moju som mu vložila do dlane. Pritiahol si ju k perám a jemne ma pobozkal na hánky. Nemôžem povedať, že by ma to gesto nejako zvlášť ohromilo, pretože som na toto zvyknutá.Keď odlepil pery od mojej ruky, milo sa na mňa usmial.
„Som Mija, teší ma ." úsmev som mu opätovala.
„Potešenie je na mojej strane, a nemusíš sa mi predstavovať. Si predsa známa princezná v celom okolí. Moje meno je Derek." znovu sa usmial a ja som myslela, že práve odpadnem. Bol tak krásny. Jednu chvíľu som mala pocit, že moja mama porodila zmrzlinu, pretože som myslela, že sa roztápam. Pravdepodobne si všimol mojich rozpakov a žmurkol na mňa, čo som celkom nepochopila. Otočil sa späť k stolu a chcel si zrejme znovu sadnúť, keď ho vtom zastavil môj otec.
„ Zlatíčko, čo keby si nášho hosťa vzala prezrieť si naše kráľovstvo?" povedal otec a zvláštne žmurkol na Derekovho otca. Bože čo to stým žmurkaním všetci majú?
„ Samozrejme. " otočila som sa a kývla rukou na Dereka, aby ma nasledoval. Prešli sme náš zámok takmer celý. Ukázala som mu knižnicu, záhradu, na ktorej máme veľké jazierko a rôzne krásne kvetiny, taktiež som mu ukázala našu obrovskú terasu, kde bol naozaj nádherný výhľad. Momentálne sedíme na múrikoch na terase. Nohy nám voľne visia pozdĺž. Musím povedať, že je to dosť nebezpečné keďže dole sa už rozliehajú iba stromy a rieka, no to ma v tejto chvíli vôbec nezaujíma. Užívam si chvílku pokoja a po prvý krát v niekoho pritonnosti, je to zvláštny pocit.
