Ema

III. KAPITOLA

Nadskakovanie. Hádzalo to mnou ako s vrecom. Chcela som otvoriť oči ale zastavila ma prenikavá bolesť hlavy. Chcela som si ju chytiť, ale moje ruky sa nepohli. Skúsila som to znova. Nič. Len čosi sa mi zarývalo do zápästí ako tenké a ostré zúbky. Pootvorila som viečko. Tma a vrčanie motora. Chcela som sa otočiť, márne. Moje nohy na tom boli rovnako. jediné čo som mohla bolo pritiahnuť si kolená k hrudi. V ústach som mala čosi napchaté a ešte k tomu prelepené hrubou páskou. Panika na seba nenechala dlho čakať. Nemala som ďaleko od druhého omdletia.

Zastavili sme. Motor stíchol. Dych sa mi zrýchlil a očami som behala po tme. Čo so mnou teraz bude? Šla som podľa inštrukcií, nie? Michalovi sa málokedy čosi pokazilo. Alebo to bolo tak rizikové, že poslal niekoho, kto mu chýbať nebude. Spiatočná letenka mohlo byť nemé upokojenie.

Otvorenie dverí a pomalé kroky. Boli blízko. "Máš to?"

"Mala to v prívesku." Ten hlas. Určite patril k mužovi, čo ma prepadol na parkovisku. "Všimli si nás skôr, ako som čakal. Ale bol som rýchlejší."

"Iný výsledok som ani nečakal."

"A to nie je všetko, pane!" Cvaknutie. Zalialo ma množstvo svetla. Zažmúrila som oči a bojovala s prívalom sĺz. Snažila som sa kričať cez upchaté ústa a trepala sebou horšie ako umierajúca ryba na suchu.

"Kto to je?"

"Ona prišla s príveskom. Myslím, že ju už hľadať nebudú. Nebude pohodlnejšie ju poslať dneska do Rakúska ako sa zbavovať nadbytočného bordelu, nie?"

Moje oči si pomaly zvykali na slnko a rozpoznávala som obrysy dvoch mužov. Jedného som poznala z parkoviska, druhý bol ktosi neznámy. Starý pán v najlepšom veku. Mal na sebe svetrík a na nose tenké okuliare. Už mu chýbali len krížovky do rúk a dve vystrájajúce vnúčatá po boku.

"Dobre teda, odvez ju tam ešte pred odchodom nákladu," súhlasil a popravil si okuliare, "darčeku naviac sa určite potešia."

Mladší muž sa spokojne usmeje a na sekundu mi oplatí pohľad. Cítila som sa ako zranená laň v kufri poľovníka. Vetrila som len blížiacu sa smrť. Zaklapol kufor naspäť a ja som sa znova ocitla v náručí nepohodlnej tmy. Moje kosti doslovne kričali po jednoduchom pretiahnutí tela. Oprela som si čelo o vlastné kolená a ticho zavzlykala.

Šli sme dlho. Aspoň to tak pôsobilo. Neraz som stratila pojem o čase a priestore. Dýchalo sa mi horšie a horšie. Ústa boli nepoužiteľné a nos sa mi neustále upchával. Akoby som sa nonstop dusila. Plávala som na tenkej hranici medzi vedomím a ničotou a bojovala s bolesťou v pľúcach. Z posledných síl som nohami buchla do plechu kufru. Len to zadunelo ako chabý výkrik do prázdnej tmy.

Ani som nevedela kedy sme došli do cieľa. Proste ma prebralo silné prefackanie. Môj výkrik utlmila páska. Muž ma schmatol za oblečenie a vyhodil von. Betón bol nemilostivo tvrdý a moja hlava si utrpela ďalší tupý úder. Schúlila som sa na mieste a bojovala s nádychom. Naklonil sa ku mne a v ruke sa mu objavil kobercový nožík. Roztvorila som oči v nemej prosbe. Švihol rukou a roztrhol tak pásku na mojich nohách.

"Zodvihni sa, špina," rozkázal, schmatol ma za vlasy, hneď pri korienkoch, a vytiahol na gumené nohy. Bojovala som s rovnováhou a bolesťou trhajúcich sa kĺbov.

Bola už hlboká noc. Stále sme na skoro prázdnom odpočívadle. Videla som len staré lavičky, preplnené koše a jeden kamión. Opieral sa o neho muž v šiltovke a s cigaretou v ústach. Ťahal ma rovno k nemu.

"To je ona?"

"Otvor dvere," prikázal mu môj únosca namiesto odpovede. Mykol ramenami, hodil cigaretu o zem a došiel k obrovským kovovým dverám nákladného priestoru. S hlasitým vŕzganím kovu ich otvoril. Neváhal ani sekundu a hodil ma dnu ako špinavý odpad. Mala som pocit, že mám modriny aj na miestach, kde sa nedá.