II. KAPITOLA

8 0 0
                                    


Stála som pred zrkadlom a snažila sa upraviť si divoké vlasy. Nie je to tak dávno čo som si ich zastrihla nad ramená a aj tak sa krútili v divokých mahagónových vlnách ako Medúzine hady. Akoby ma tento svet nemal rád, tak mi pridal ešte pehy na nos a líca. Svietili ako bodky od hnedého tušu na čistom bielom papieri. Jediné čo sa mi na mne páčilo boli moje oči. Medové, až zlaté, veľké, zničené krutým životom. Stratili lesk v momente, keď sa ma Michal poriadne dotkol. Práve vtedy sa zrútilo všetko, to posledné čo ma držalo pri mojich naivných predstavách. Ladili s podliatinami na líci a boku tváre.

Nazrela som do igelitky a vytiahla prichystané oblečenie. Biele šaty s možno príliš krátkou sukňou a stuhou pod prsiami. Niečo decentnejšie fakt nenašiel? S brblaním som ich na seba natiahla a nohy šuchla do bielych sandálok s hnedými remienkami. Zrazu som vyzerala ako človek, normálny občan tejto krajiny. Obzrela som si chrbát, kde bol výrazný oblúkový výrez. Musela som uznať, že veľkosť trafil perfektne. Až ma naplo pri predstave ako to pre mňa vyberal v predraženom butiku. Určite sa jeho slizké ruky sa dotýkali tejto látky a precízne ju skladal k zbytku nákupu. Fuj.

Moje staré oblečenie viselo na radiátore pod maličkými oknami. Na vrchu ležala ona, známa baseballová bunda čierno-hnedej farby so zažratými fliačikmi. Strhla som ju k sebe, napchala do igelitky a vybehla von.

Rotvajler bol samozrejme stále na svojom mieste. Odrazil sa od steny, chabo si ma obzrel a šli sme rovno von. Zbytok skupiny stál pri aute a potichu sa napchával párkami v rohlíku. Žalúdok mi zabručal hladom.

Druhá polovica cesty bola tichá. Možno to bolo dobré, len môj žalúdok trápila úzkosť. Madžgala ho ako zničenú špongiu. Michal sa uškŕňal do mobilu, čosi ťukal a sem tam si odpil z plechovky od kofoly. Nechápala som ako vždy dokázal byť tak neskutočne pokojný. Smrti sa prešmykol niekoľkokrát len o chlp. Ako napríklad deň, kedy som údajného Samuela videla naposledy.

V tento deň som mala zomrieť. A bodaj by sa tak stalo. Ušla by som ďalším hrôzam pozemského pekla. Možno keby som vedela čo ma čaká, tak by som sa zachovala úplne inak.

Odohralo sa to nesmierne rýchlo. Najprv zaznelo obrovské dunenie a množstvo krikov. Vyskočila som z postele, chcela utekať dole. Výstrel. Strnula som. Ženský krik. Druhý výstrel. Ticho.

"Choď to skontrolovať hore!" rozkázal mužský hlas. Svižne som sa hodila na zem a doplazila pod posteľ. Bol tu bordel. Knihy, stratené perá, plyšové hračky. A bunda. Stará baseballová bunda s krvavým fľakom. Stiahla som ju k hrudi, pevne objala a zatajila plytký dych. Moje srdce bilo ako krídla vydeseného kolibríka.

Najprv otvoril Michalove dvere. Ticho. Bol preč väčšinu dňa. Ako vždy. Neraz prišiel neskoro v noci či vôbec. Vyschlo mi v ústach. Moje telo sa mimovoľne triaslo a prosilo o útek. Ale kde? Oknom? V tomto hrobovom tichu by ma začuli hneď.

Kroky. Dvere zavŕzgali. Uvidela som pár zablatených vojenských topánok z čiernej kože. Boli mi povedomé. Určite som ich kedysi videla. Dával si na čas. Otváral pomaly každú skrinku, šuplík, tašku. Prehrabával sa medzi každými listami, prehadzoval všetky hračky. Moje pľúca ma zradili a nadýchla som sa.

Zastal. Prudko som si zakryla ústa. Och bože, čo som to spravila? Pomaly sa naklonil a hlavňou zbrane nadvihol prevísajúcu ružovú plachtu. Pozrel sa na mňa párom známych svetlých očí. Mlčal. Len si ma obzeral. Pri pohľade na jeho starú bundu nadvihol zľahka obočie. Bolo na ňom čosi iné. Smutnejšie. A nielen to. Tvár mu zdobili okuliare s čiernym rámom a čerstvá jazva na krku. Vlasy mu znova jemne padali do tváre a zakrývali veľkú časť čela.

EmaWhere stories live. Discover now