Počkal som, dokým zaspí. Nečakal som príliš dlho. Sakura sa otočila na bok a hneď, ako zatvorila oči, zaspala tvrdým, nepokojným spánkom. Taký spánok dosť poznám. Chcel som sa jej dotknúť, keď bola ešte hore, ale vzdal som to. Namiesto toho som sa posadil a vstal z postele. Pozrel som sa na ňu, ako spí a moje myslenie sa chcelo spamätať z toho šoku, ktoré pred chvíľou zažilo. Doteraz som držal slzy na uzde, roztiekli sa mi po tvári, cítil som ich slanú pachuť v otvorených ústach, ktoré sa snažili dýchať i ten posledný vzduch v miestnoti. Zaťal som zuby a hneval som sa sám na seba. Nohy sa mi podlomili, jemne som pristál na drevenj podlahe kolenami. Sadol som si a ticho plakal. Čo môže robiť teraz muž v tejto chvíli? Čo mám robiť?
Mám to tak nechať? Nie! To by som nebol správny muž a ani správny Uchiha! Čo by urobil môj otec, keby videl to, čo ja ale namiesto Sakury by to bola moja matka? Asi by sa tiež z toho zbláznil, ako ja, ale neukazal by to mojej matke. Ale určite by sa takto nechoval, ako ja. Určite by nepovedal také slová, ako ja Sakure! Určite by svoju lásku nezraňoval tak, ako ja. Počkať! Práve som si sám pre seba povedal, že si zraňujem lásku? Cítim vôbec lásku k tejto žene? To sa nedá nazvať láskou, nemôžem si k sebe pripústiť tak blízko, ale naopak by som veľmi chcel! Chcel by som ju pri sebe, chcem, aby sa o mňa starala tak, ako predtým! Zakloním hlavu a slzy, ktoré mi tečú po skrívenej tvári od smútku a utrpenia, padajú na moje nohavice.
Ruky silno držia látku nohavíc, aby sa netriasli. Zvesil som ramená a ponoril som sa do temnoty mojej duše. Hľadal som tam maličké svetlo, ktoré vyčnieva aspoň za nejaký ten roh, ale nič som nenašiel. Už aj to malé svetlo nádeje sa mi zakryl pred malou chvíľou. Sakura bola s tým nejako rýchlo usmierená, že stratila dieťa, je to dosť nezvyčajné, ale možno som ju dostatočne nepochopil. Vedela, že potratí? Vedela to? Alebo ani nechcel vôbec to dieťa, aby prežilo? Som sám zmätený, pretože teraz sa mi otvárajú nové dvere otázok, tak som sa radšej z temnoty môjho mozgu, odtiahol.
Utrel som si slzy a pozeral som sa na ňu. Videl som, ako zrazu zostarela, má vychudnutú tvár a nohy už nie sú také zdravé, plnšie ako predtým. Áno, už to chápem. Ja som ju zanedbával. Nechodil som sem vôbec, vyjadávala len to jedlo, ktoré bolo možno aj pokazené! Ja, hlupák! Čo som si myslel, že to bude taká hračka len na sex? Nie! To predsa nie som ja! Ukazal som Sakure stále tú moju najhoršiu stránku svojho ja, ale prečo? Prečo jej ukazujem to, čo nechcem!? Aspoň raz sa zachovám čestne. Nebudem taký odporný k nej! Veď... Ale.. prečo neodišla, keď mala možnosť? Prečo čakala, keď ja som tu ani nebol? Prečo? To ma až tak to dievča miluje? To je jej láska až taká silná ku mne, vrahovi a strojom na vyrábanie smútku každému, s ktorým sa stretnem?
Nedokážem byť aspoň trošku milý k niekomu, ktorý má rád, takého aký som? Postavím sa a trošku sa zatackám. Oprem sa o stenu, aby som nepadol a vtedy sa mi naskytne pohľad na mŕtve dieťa v koši. Moje mŕtve dieťa!! Moja tvár nikdy nebola zvráštnená ako pre tentokrát. Slzy sa mi opäť drali na povrch, ten nápor som už nevydržal. Prečo vždy ja? Nie to, že som videl moju rodinu umrieť a ešte je ku mne osud krutý, že mi zabil dieťa!
V podstate si za to môžem sám. Áno, ja som vinníkom, nikto iný, než ja. Nemám právo na šťastie. Ale ja si ho spravím sám. Ruku som si dal pred ústa, aby som umlčal vzdych, ktorý sa mi dral cez hrdlo. Naklonil som sa a vzal som to maličké do mojich rúk. Keď som zrazu ucítil studené telíčko budúceho Uchihu, roztriaslo sa mi telo, slzy neprestávali, ba naopak, drali sa viac a viac na povrch.
Objal som ho jemne, aby sa nepoškodilo, a pomaly som išiel do kúpeľne, kde som zatvoril. Pustil som vodu a začal som ho umývať. Cez tie slzy som ani poriadne nevidel, spustil som i vzlyky, lebo som to už vážne nevydržal. Keď bolo čisté, roztrhol som si kúsok látky v mojej bielej košele a pomaly som ho začal baliť. Trošku som sa upokojil, otvoril som dvere od kúpeľne a vyšiel i následne z izby držiac maličký biely kus látky.
Prechádzal som pomaly lesom, zakrýval som ho v teplúčku až som došiel do sídla Uchiha. Tam, kde som zabil Itachiho. Kľakol som si a jednou rukou som odhrnul sneh. Pravou rukou som držal moje dieťa. Hrabal som sa až dovtedy, dokým som neúcitil vôňu hliny. Jemne som priložil dieťa k perám a naposledy som ho pobozkal. Trvalo mi to lúčenie veľmi dlho. Moja tvár sa zmenila z necitlivej na plnú posiatú citmi, ktoré zo mňa vychádzajú, keby ma niekto videl, pomyslel by si, že to nie je určite ten Sasuke Uchiha.
Pomaly som ho položil na hlinu a začal zasypávať dieru. Keď som to urobil tak, aby tam nebolo vidieť, čo tam je, naklonil som sa a pobozkal to miesto, kde ležal. "Sľubujem ti, že sa o tvoju matku postarám. Sľubujem ti, že ťa privediem späť, že sa o to pokúsim ešte raz, že...sa oňho budem starať, že tvoju mamičku spravím šťastnou...." Moja hlava spadla na to miesto v snehu a horko som plakal. "Pozdrav dedka a babku a svojho uja tiež, áno?" povedal som naposledy. Oprel som sa o ruku a narovnal som sa.
–
Sakura stále ležala na posteli. Spí už pomaly 2 hodiny. Prišiel som sa sem len pozrieť a vidieť, ako sa má. V ruke držím teplé jedlo pre ňu. Zrazu sa mykla a pomaly otvorila oči. "Poď jesť, Sakura." povedal som a podišiel som k jej posteli. Sadol som si na okraj a podal jej jedlo, ktoré bolo už rozbalené. Posadila sa, trošku si pretrela oči a vzala si ponukané jedlo. Keď ucítila prvý dúšok teplého jedla, hneď sa do neho dala. Chvíľu som sa na ňu pozeral, potom vstal a išiel zbaliť jej veci. Nechal som len kabát a hrubý šál, čapicu a rukavice. Taktiež čižmy. Ostatné som pobalil do menšieho batohu, lebo množstvo jej šiat sa dosť znížil. Alebo tomu tak vždy bolo? Otočim sa na ňu len hlavou a pozorujem ju potichu. V mysli som si opakoval len to jediné – sľúbil som ti to!
YOU ARE READING
Just for ME
Fanfiction"Nedbalo sa po jeho tele pozerám. Neviem, ako som sa sem vôbec ocitla, ale jedine, čo si pamätám bolo, ako som zaspala. Nie, určite to nie je ilúzia, pretože cítim jeho dotyky až do morku kostí. Je jemný, spôsobuje mi veľa rozkoše. Neviem, kto to je...
