SMikoto v náručí som kráčal lesom. Nikdy som si nepomyslel, žepráve takto dopadnem. Myslela som si, že ak vezmem Sakuru z Konohy,tak bude so mnou aspoň tak šťastná. Po tom všetkom, čo smespolu prežili... by bolo dobre, keby ma hlavne nenaštvali a topráve urobili. Z môjho myslenia ma prebrala kvapka, ktorá na mňadopadla z oblohy. Pozrel som sa ta, cez listy sa pomaly hýbali temnémračná, ktoré som si ani nevšimol. To neveštilo nič dobrého,len dážď mi tu chýbal. Pomaly som sa rozbehol a snažil som sakryť Mikoto pred dažďom.
Anineviem, ako som dlho som behal, ale viem to, že som mokrý do morkukostí a snažil som sa, aby MIkoto bola mimo toho všetkého. Hneď,ako som videl neďalekú maštalu, hneď som sa pod ňou schoval.Rýchlo som zo seba dal mokrý plášť, keď som to urobil, Mikotozačala plakať. Snažil som sa ju utíšiť, ale nešlo mi to.Vôbec.
"Jetam niekto?" ozval sa hlas, prichádzajúci z domu, ktorý somsi predtým nevšimol. Pozrel so sa cez škáryvlkého dreva maštalea prehĺtol. Nechcem, aby o mne všetci vedeli, ale keď sa zrazuobjavila predo mnou žena, tak už nebolo kroku späť. Ona bolajediná spása, aby Mikoto zostala nažive.
"Čotu, preboha, robíte? Podte dovnútra!" rýchlo ma náhlila doosvetleného domu. Keď som pocítil teplo, kýchol som si. A to viacprebudilo plač Mikoto.
"Preboha,dajte mi ju sem!" Keď sa mi ju pokúšala zobrať z rúk, hneďsom si ochránil. Babička vedela hneď, že som jej otcom. Jejpohľad sa zmenil na jemný a povedala:
"Nebojtesa, ja jej a vám neublížim. Ak mi ju nedáte, tak dostane zápaľplúc a zomrie!" zvýšila hlas a ja som jej Mikoto dal s hrčouv hrdle.
"Tia!Poď sem, rýchlo."
Oprelsom sa o stenu a zťažka dýchal. Pozoroval som scénu oproti mne,ako mi dve ženy, jedna staršia, druhá mladšia, berú na starosťMikoto. Prinútil som sa ísť za nimi, ale tá mladšia mazastavila. Pozrel som sa na ňu zlovestnými očami, varoval som ju,nech ide preč - hneď teraz!
"Ajvy by ste si mali dať kúpeľ, hneď vám ho urobím, najprv saprosím vás, vyzujte!" povedala mi rovno do očí. Nikdy somnevidel cudzinca, ktorý by sa nebál mojich očí. Ako je to možné,že táto sa nebojí. Ako som sa náhlil, som zobudol i na slušnéspôsoby. S povzdychom si sadol a vyzul som si zablatené topánky.
"Tia!Prines mi čisté uteráky a bielu tenkú deku, prosím ťa."počul som rýchle kroky, hneď som zistil, že Tia rýchlo bežalapre to, o čo ju požiadala tá babka. Dal som si plášť dole azavesil som ho o stoličku. Ani som nevnímal priestor, hneď somzašiel do kúpeľne k mojej Mikoto. Vošiel som tam a naskytol sa mipohľad na babku, ako mi umýva malú Mikoto. Moja dcérka si toznačne užívala, pretože jej ručičky si pchala do úst a pritomsa smiala. To, ako ju otáčala som hneď zistil, že táto babičkaje určite i pôrodná babica. Z kúpeľne sa ozýval detský smiecha to ma zahrialo pri srdci. Do očí sa mi nahrnuli slzy a nechal somich skĺznuť po mokrej tvári. Našťastie, že v ten okamih mispadla z vlasov kvapka vody.
Ocitlasom sa opäť v mojom rodnom meste. Ale! Moje slzy sa hneď drali napovrch, keď som videla brány Konohy. Nemohla som už tomuodporovať. Moja sila sa stratila, celú cestu sem som bojovala zcelých mojích síl, aby som sa z ich spárov dostala. Teraz aninemôžem chodiť. Ťahajú ma za sebou, akoby som bola najväčšiasberba všetkých čias Konohy. Najväčší kriminálnik, a je topráve naopak. Zabili mi dcéru. Chcela som plakať, horko a ťažko,ale už som nemala ni tekutiny v sebe. Nedokázala som zabrániťaspoň vzdychaniu, snažila som sa dýchať pravideľne, ale márne.Konohžský vzduch mi teraz pripadal ťažší, plný nečistôt.Kašlala som celú cestu až do Hokagovej budove. Tam ma pred budovoučakali známe tváre.
Bolatma, všetci v Konohe v takejto hodine spali. Videla som siluety predvchodom do budovy. Keď som spoznala tvár mojej matky a otca, mojeoči sa rozšírili. Nevidela som ich roky, ale ja som ich v hĺbkeduše nechcela ani vidieť. Možno predtým, ale teraz?
"Sakura!"zvolali obaja a rozbehli sa za mnou. Anbu, ktorá obklopovala, náhlezmizla. Stála som tam so zviazanými rukami a pozerala som sa namojich rodičov, ako ku mne behajú. Mne osobne mi ten okamihpripadal veľmi zdĺhavý, nechcela som ich vidieť, nechcela somnikoho z nich vidieť. Jediné, čo som chcela bolo to, aby sa ku mneSasuke vrátil a zobral si ma odtiaľto. Od týchto všetkýchfalošných tvárí. Ich známa vôňa mi pripadala cudzia, objímalima, ale ja som im už nebola dcérou. Ja som to takto už nevnímala.
"Vitajdoma, Sakura." povedala Tsunade a podišla ku mne. Keď videla,že mám obviazané ruky, zamračila sa. Síce som mala oči uprenédo zeme, ona vedela, že ju cítim ako ma pozoruje. Ona vedela, žeso mnou nie je niečo v poriadku.
"Prečomáš obviazané ruky?" spýtala sa ma. Jej otázke som dosťnepochopila, ale bolo mi to je jedno. So zlovestnými očami som sana ňu pozrela a povedala:
"Pretožeste ma násilne odtiahli sem, kde ja už nie som doma." Mojaodpoveď všetkých prekvapila.
"Akoto myslíš násilne? Neprišla si snáď sama, či čo?" spýtasa už nahnevaná Tsunade. Keď sa jej nedostalo odpovedí, takpokračovala:
"Čosa stalo, Sakura?" na konci ma oslovila tak, ako to len onavedela. Tým jej hlasom, ktorý ma vždy vie zlomiť. Podlomili sa mikolená a spadla som pred nimi na kolená.
"Ja...,"mojeslzy sa drali na povrch a ja som ucítila chuť slanej vody,"....mojadcéra... zabili ju...oni mi ju zabili! Konoha mi ju zabila!"
Môjkrik sa ozýval cez celú Konohu. Môj plač zalial celé uličkyKonohy.
YOU ARE READING
Just for ME
Fanfiction"Nedbalo sa po jeho tele pozerám. Neviem, ako som sa sem vôbec ocitla, ale jedine, čo si pamätám bolo, ako som zaspala. Nie, určite to nie je ilúzia, pretože cítim jeho dotyky až do morku kostí. Je jemný, spôsobuje mi veľa rozkoše. Neviem, kto to je...
