Sedím na sedadle medzi osvetlenou a tmavou časťou autobusu. Pridávam hlas na pesničkách, ktore počúvam aby som prehlusila moje myšlienky na neho. Pri nástupe do autobusu som si spomenula ako sme sa bozkávali. Ako sa so mnou s úsmevom lúčil a vedel že som šťastná. Bohužiaľ inak ako On. Vedeli sme že sa stretneme opäť na druhý deň a zopakujeme to isté. Tisli sa mi slzy do očí ked sa mi na automatickom prehrávani playlistu v mobile zapla nirvana. Vždy ju počúvam ked myslim na neho. Všetko mi ho pripomína. Snazim sa zabudnúť na to všetko co pre mňa znamenalo vela a pre neho nic. Každý deň strávený bez neho je akoby som dnešok nenaplnila. Je divný a hlavne hrozný pocit zaspávať a zobudzat sa s tým že to už nebude ako pred tým. Pozeram sa do zahmleneho okna a hľadám svetielka popri ceste. Každé jedno je ako on. Svieti na cestu ale nic viac. Iba osvetľuje auta a okoloidúcich ktorí sú vďační za to ze môžu vidieť chodník po ktorom kráčajú ale ono nic necíti. Ja som ta osvetlena cesta. On je necitiace svetlo.
