Krvavá Hmla

Prológ

Júl 1944, Bielorusko, ZSSR

Hustým lesným porastom, sa pomaly predierala postava.

Nesnažila sa o nejaké utajovanie - nadávky, ktoré jej unikali z úst a praskot vetvičiek pod jej čižmami bolo počuť v širokom okolí.

Pri bližšom pohľade si pozorovateľ mohol všimnúť, že sa jedná o mladú ženu. Prezrádzali ju útle plecia a jemné kolísanie bokov, i keď bola väčšina jej tela prekrytá hrubým sivým kabátom.

Kabátom, ktorý kedysi patril nemeckému vojakovi.

Zdobili ho tmavočervené fľaky v oblasti hrudníka. Žena, štíhle stvorenie priemernej výšky s výraznými lícnymi kosťami, vlasmi farby havranieho peria a pokožkou bielou ako porcelán, sa chvela od únavy.

Pochod dusným lesom plným blata, močiarov a komárov ju oberal i o posledné zvyšky energie, ktoré jej ešte zostali.

Jednou dlaňou si kŕčovito zvierala bok. Pomedzi prsty jej vytekala hustá krv. Jej ruka vyzerala, ako by si ju až po zápästie ponorila do červenej farby, ktorá následne na pokožke zaschla.

Pach krvi lákal otravný hmyz, ktorý odháňala pohybmi druhej ruky.

Hoci jej telo bičovala tupá bolesť, odmietala zastaviť a ďalej sa knísavým krokom posúvala ďalej. Zaujímalo by ju, ako dlho ešte vydrží. Alebo ešte lepšie, či sa vôbec z tohto prekliateho lesa dostane živá, alebo či tu zomrie vinou svojich vlastných spolubojovníkov.

Uškrnula by sa, ak by jej v tom nebránilo bodanie v boku a rebrách. Prižmúrila oči, aby zabránila slnečným lúčom podráždiť jej zrak.

Vkročila do nejakého tieňa. Tvarom nápadne pripomínal ľudský. Pozdvihla zrak a premohla bolesť, aby predsa len skrivila tvár do grimasy pripomínajúcej úsmev. Chýbala v ňom radosť, napĺňala ho len irónia.

"Trvalo ti to," zachrípnuto povedala, hľadiac do tváre ruskému vojakovi, ktorý na ňu mieril samopalom.

Muž sa ani nepohol, len na ňu upieral pohľad bez akéhokoľvek prejavu emócií.

Pohodila plecami a vyzliekla sa z nemeckého kabátu. Cítila sa omnoho ľahšie, keď na sebe konečne nemusela mať ten ťažký kus látky. No ako ochrana proti hmyzu slúžil veľmi dobre.

Spoza opaska svojej špinavej a roztrhanej ruskej uniformy vytiahla dýku a zahodila ju na zem.

"Vidíš? Patrím k vašim."

Nohou odkopla ostrý predmet ešte ďalej a posmešne zdvihla špinavé, krvavé dlane nad hlavu. Zahryzla si do pery, keď jej rana v boku začala proti tomuto pohybu protestovať pulzujúcou bolesťou.

"Mala si nemecký kabát," hrubo odvetil vojak. "Je tu plno Nemcov. Čo ak si jedna z tých, čo držia s Nemcami?"

Neveriacky si to útle stvorenie prezrel od hlavy až po päty.

Pokúsila sa o smiech, no výsledkom bol zvuk, ktorý pripomínal kašľanie dusiaceho sa psa. Oboma rukami si zovrela krvácajúcu ranu a odpľula si.

"Možno by som mohla byť jednou z nich..." Urobila krátku pauzu. "Mohla by som, ak by som ich spolu so svojou jednotkou všetkých nevyvraždila tamtým nožom."

Pokynula hlavou k dýke ležiacej v blate na zemi. Na jej čepeli boli fľaky zaschnutej krvi. Vojak neveriacky zdvihol obočie, stále na ženu mieriac zbraňou.

"Môžeš ísť tých svojich Nemcov hľadať, ale hovorím ti, tu už nezostal ani jeden... Bohužiaľ, okrem mňa nezostal nikto ani z našej jednotky. Trvalo ti dlho ma nájsť. Príliš dlho," predklonila sa a padla na kolená.

Jej nohy boli príliš unavené, než aby zvládli podopierať celé jej telo. Striasla sa od bolesti a vyčerpania.

"A radím ti, aby si mi radšej pomohol a postaral sa, aby som vyviazla živá," povedala vojakovi. "Hovoríš totiž s Larissou Silbermanovou," videla, že toto jej meno vojakovi asi veľmi veľa nehovorí. "Lepšie povedané, s Krvavou Hmlou."

Zatmelo sa jej pred očami a jej telo opustili i posledné zvyšky energie. Zvalila sa do zmesi blata a trávnatého porastu na zemi a onedlho ju zaliala teplá krv z jej rán. Stratila vedomie a svoje telo nechala za sebou, a jej duša sa stratila v sladkej temnote.

-

Prebrala sa na lôžku zavesenom medzi niekoľkými ihličnatými stromami. Cítila sťahujúce obväzy na väčšine svojho tela a do nosa jej udrel pach alkoholu používaného na dezinfekciu.

Oprela si hlavu o niečiu čiapku, ktorá jej nahrádzala vankúš a prezerala si koruny stromov, kolísajúce sa vo vetre.

"Veliteľ, veliteľ! Tá ženská neklamala, všetci fašisti v tom tábore sú naozaj mŕtvi!" doľahol k nej niečí krik.

Podráždene privrela oči a nakrčila nos.

"A sú tam aj mŕtve telá chlapov v našich uniformách! Myslíte, že by to naozaj mohla byť Krvavá Hmla?"

Ten hlas bol prinajmenšom otravný. Ak by jej to jej stav dovoľoval, vstala by a umlčala by ho sama, aby mohla odpočívať. Hmatala po svojom noži, no nikde ho nemohla nájsť. Ak jej ho nevrátia, doplatia na to.

Niekto sa nad ňu nahol. Pootvorila oči a zhnusene skrivila tvár, keď zacítila smrad nekvalitného alkoholu a uvidela dlho neholenú tvár nejakého vojaka. Škeril sa na ňu úsmevom tvoreným zažltnutými zubami.

"Dobré ráno, slečinka. Povieš nám, čo si zač?" spýtal sa jej, akoby hovoril s malým deckom.

Čo je zač? Záležalo na tom vôbec?