Krvavá Hmla

I. Najstaršia dcéra

Jún 1941, Gomel, Bielorusko, ZSSR

"Larissa."

Dievča s havraními vlasmi zapletenými v praktickom účese sa otočilo za zvukom maminho hlasu.

"Potrebujem sa s tebou o niečom vážne porozprávať." Žena s vyblednutou šatkou na hlave pristúpila k dcére bližšie, nespúšťajúc z nej pohľad.

Dievča jemne pozdvihlo obočie. Mama už dlho pôsobila nešťastne a utrápene. Bola taká už od smrti svojho muža pred tromi rokmi, no teraz to Larisse pripadalo, akoby sa mamino trápenie len prehĺbilo.

"Počúvam, mami." Larissa sa pokúsila o jemný úsmev.

"Počula si správy v rádiu, však?" začala staršia zo žien.

Larissa ticho prikývla. Ako by ich nemohla počuť? Počuli ich všetci. Niektorí tomu možno nemohli uveriť, no realita bola jasná.

Sovietsky zväz bol napadnutý Nemeckom, svojím bývalým spojencom.

Žena s tvárou poznačenou vráskami sa zhlboka nadýchla.

"Mám na teba prosbu, moja najdrahšia dcéra. Nesmieš povedať nie. Ide tu o veľa, o bezpečnosť mňa, teba, Filipa a Anie."

Pokynula k oknu s výhľadom na dvor. Hrali sa tam dve desaťročné deti, chlapec s dievčaťom. Pri zmienke o svojich mladších súrodencoch Larissa naprázdno prehltla.

"Rozumiem, mami."

Larissa začínala pociťovať zvierajúci strach. Keď sa mama vyjadrovala tak vážne, ako by sa sama bála, dievča z toho nemalo dobrý pocit.

Po tom, čo mama opäť prehovorila, dievča vystrašene zalapalo po dychu.

"Hneď zajtra ráno ty, Ania a Filip odcestujete vlakom do Smolenska. Pôjdete k vašej tete a počkáte pár dní, kým neprídem za vami," vyriekla žena tónom, ktorý nepripúšťal odpoveď inú ako 'áno'.

Spolu s rodinou Larissa Smolensk navštevovala aspoň raz do roka. No nikdy nie bez mamy a len s dvoma mladšími deťmi, spoliehajúcimi sa na ňu.

"Prečo, mami? Prečo by sme mali tak narýchlo odísť z domova a bez teba?"

Mala pocit, že neplánovaná návšteva tety to nebude. Mama si uhladila prameň vlasov mimo šatky a povzdychla si. Vrásky a únava, prítomné na jej tvári, sa teraz zdali byť ešte viac výrazné.

"Nemci bojujú s našimi len kúsok od hraníc. Je len otázkou času, kedy sa dostanú sem," odvetila mama.

"V rádiu predsa hovorili, že naša armáda..." namietala Larissa, no mama jej nedovolila dohovoriť.

"Nemci porazili francúzsku armádu a i tú poľskú. Myslíš, že budem veriť tomu, že by sme nad nimi mohli vyhrať? Ja nie. Posledné roky sme nepočúvali nič iné, len správy o nezastaviteľnom Nemecku, našom bývalom spojencovi," vysvetlila dievčaťu. "Nikde neopakuj moje slová, Larissa, dobre?"

Nezmohla sa na nič iné, než kývnutie. Dovolila mame ju pohladiť po vlasoch a pobozkať na čelo.

"Váš otec má šťastie, že sa tohoto nedožil," dodala staršia zo žien potichu.

"Si najstaršie dieťa, ktoré mi ešte doma zostalo, Larissa. Verím ti, pretože viem, že si zodpovedné a rozumné dievča. Len s Filipom a Aniou choďte k tete, ona sa o vás už postará, dobre?"

Opäť Larissu objala. Dievča sa pritúlilo k mame. Užívalo si pocit jej blízkosti, kým mohlo. Ešte si úplne nezvykla, že je najstarším dieťaťom v rodine.

Sklony k zodpovednosti a poslušnosti prejavovala už ako malá, no zdalo sa jej, že v deň, kedy jej staršia sestra odišla študovať do hlavného mesta, jej detstvo sa začalo chýliť ku koncu.

-

A tak sa Larissa nasledujúce ráno našla vo vlaku smerujúcom z Gomelu do Smolenska. Sedela v prázdnom kupé len so svojimi dvoma mladšími súrodencami. Filip sa o ňu opieral a driemal a Ania ju držala za ruku a sledovala krajinu ubiehajúcu za oknom. 

Larissa samotná sa utápala vo svojich myšlienkach. Po rozhovore s mamou sa snažila vychutnať si posledné hodiny v jej prítomnosti. Čo asi teraz robí bez nás? Je to až tak nebezpečné, že nás musela poslať preč? 

Prinútila sa viac na to nemyslieť. Bola jediná, kto sa kvôli tomu trápil. Jej mladším súrodencom síce bolo smutno za mamou, no veľmi nepremýšľali o veciach, ktoré by sa mohli stať. Svojej mame bezhranične dôverovali.

Spomenula si na mamine slová. Vaša teta sa už o vás postará. Znamená to, že teta vie, prečo nás mama tak náhle poslala k nej a sama zostala v Gomeli? Povedala si, že sa na to tety určite spýta, keď dorazia do Smolenska. Vlak vošiel do zákruty a ostro sa zatočil. 

Aniu, Filipa a Larissu tento pohyb starého vozňa skoro hodil o jeho stenu. Našťastie, podarilo sa im to ustáť. Trojica sa na seba pousmiala a potom sa každý vrátil k predchádzajúcej činnosti - Filip k spánku, Ania k sledovaniu krajiny ožiarenej prvým slnkom a Larissa k premýšľaniu.

Všimla si vec, ktorá ležala na podlahe. To je dnešné vydanie novín. Asi bolo pod sedadlami a keď vlak zatočil, vykĺzlo odtiaľ. Siahla po kuse papiera s čiernobielymi obrázkami a dala sa do čítania. Krátko po tom oľutovala, že to urobila.

"Minsk bol obsadený nemeckými vojskami," čítala pošepky a cítila, ako jej telom prešla vlna strachu o mamu. "Preboha, veď od Minsku do Gomelu už to nie je tak ďaleko." 

Bolo jej do plaču. Ak by mohla, vystúpila by z vlaku a ihneď by sa vrátila naspäť domov, aby mohla byť s mamou. Nemohla ani pomyslieť na to, že by sa jej niečo stalo. Okrem mamy už na svete nebol nikto, kto by sa o ňu postaral. Pri potláčaní vzlyku sa striasla. 

"Deje sa niečo, Lari?" ospalo sa spýtal Filip a pretrel si oči. 

Larissa sa prinútila na mladšieho brata usmiať. 

"To je v poriadku," odvetila a žmurkala, aby zahnala slzy. "Pozrite," ukázala na obrys mesta za špinavým sklom vagóna. "Blížime sa k Smolensku, o chvíľu uvidíme tetu!"

Obe mladšie deti zajasali. Larissa sa pousmiala. Akonáhle tetu uvidí, musí jej položiť zopár otázok. Zatiaľ jej zostávalo len modliť sa za mamu a dúfať.

Ďakujem za každý hlas, comment a vote! Veľmi si vážim podporu, ktorej sa mi dostáva :3