Vždy som ti chcel povedať

1.

Otvorím oči a prekvapene sa obzriem po miestnosti, ktorá však vôbec nie je moja. Pozriem sa na stenu, kde sú zavesené obrazy, ktoré na stene v mojej izbe nie sú. Nervózne sa vystriem a pritiahnem si perynu k nahej hrudi. Do pekla! Čo sa to do riti včera stalo? Zavrčím si sama pre seba a rukami sa poťahám za korienky vlasov. Koľko je hodín? Kde mám vôbec mobil? Zalapám po dychu a natiahnem sa k prvej veci, ktorá sa podobá na akési veľké biele tričko. No hneď ako som sa posadila v mojej hlave začalo neskutočne treštiť. Musela som spomaliť a z hlboka rozdýchať pálivú bolesť. Až chvíľu nato som bola schopná si to tričko prevliecť cez hlavu. No aj tak mi bolo veľké. Ramena padali až k mojim lakťom. Vyzeralo to akoby bol v noci so mnou v posteli akýsi medveď. Vystrelila som z postele a na nohy si natrčila tenisky. Izba bola čistá, tento človek musel byť poriadný, ba dokonca perfekcionista. Snáď sa nezblázni ak odtiaľto zdrhem a nespravím posteľ. Aj keby mám väčší problém. Moja kabelka s osobnými vecami nebola nikde navôkol. Posledná párty! Už len škola! Úlohy! Učenie! Ak ma mama nezabije a dožijem sa vôbec možnosti učiť sa, budem ochotná otočiť svoje nekalé úmysli a sústrediť sa na čosi užitočné ako dobrovoľníctvo, doučovanie, drvenie sa učiva v knižnici. Moja mama si asi nepredstavovala, že jej inteligentná dcéra sa uprosted semestra zobudí takmer nahá v posteli neznámemu človeku. Nevie si najsť osobné veci a pri fakte, že bez kľučov a mobilu sa do izby nedostane bude musieť sedieť pred izbov a prosiť o milosť. A pritom sa ani necítim vinná. Sakra akoby som sa asi aj mala, keď si na včerajšok nespominám akoby sa neudialo nič a ja som sa tu zrazu iba zjavila a bola som. Bez teatrálností, konfiet, či s doprovodom školskej kapely. Jednoducho bolo nič a zrazu som tu bola ja. Našťastie bývam na intráku. Nemusím sa v takejto skorej rannej hodine vracať domov k mame, ktorá by ma istotne zabila otázkami a tým nezmyselne zháčeným obočím. Z nepriatých hovorov od nej by som sa vedela vyhovoriť. Poviem niečo, stratil sa mi mobil, chvíľu bude hysterčiť ale teoreticky by tomu mohla uveriť, lebo to nie je ďaleko od pravdy.

Teraz sa, ale musím dostať odtiaľto. Skúsim zhodnotiť možnosti akoby som bola Sherlock. Takže dve možnosti. Okno, či dvere. Okno. Som na druhom poschodí a izba je asi v pravom hornom rohu druhého poschodia. Zliezť von oknom neprichádza do úvahy. Žiadne záchytné body. Skoro ako s mojimi spomienkami na včerajší večer. Žiadne záchytné body. Takže možnosť dva sú dvere. Teraz to už riešim bez diagnostiky. Rovno vychádzam von. Stojím však oproti dverám a keď sa rozhliadnem do úzskej chodby ani nie príliš dlhej zhmotní sa ma pocit, že sa nachádzam v dome nejaké bratstva. Zliezam dole po točivých schodoch a zrazu začujem ohromné mužské smiechy. Na dolnom poschodí bol neskutočný bordel. Koberec nebol vysávaný ani nepamätám. Všade boli farebné poháre, všetky špačky z cigariet zostali na mieste, kde ich kdekto vyfajčil. Mala som pocit, že cez knižnicu vysel pohodený toaleták. Toto bol hrozný pohlad. Smiech sa menil z minúty na minútu na hlučnú vravu. Zbadala som dvere omnoho väčšie ako všetky ostatné. Prešla som k nim, keď som započula ako chraplavý hlas povedal: "Idem ju skontrolovať." Natlačila som sa k stene a čupla si, čo najbližšie k tmavohnedej skrinke s topánkami. Tupý dupot prešiel obďaleč mňa a rovnako tak hlas vyšiel s vŕgotom po schodoch. V tej chvíli som otvorila dvere a spokojne prebehla príjazdovkou k bielemu plotu. Stiahla som si ruky k hrudi a veľkými krokmi som sa spustila chodníkom cestou, ktorá sa mi zdala v tej chvíli najvhodnejšia. Aj tak mi to veľa nepomôže. Nepoznám to tu. Nepoznám tie uličky ani to kadiaľ sa nimi vôbec dostanem. Vedela som adresu k intráku, ale bez peňazí taxík nezaplatím.

Zrazu som sa ocitla na križovatke. Znovu som zastala a rozhliadla sa navôkol. "Pani! Prosím!" Skríkla so po staršej žene v kožuchu. Prebehla som cez cestu k nej kým ona si ma pohŕdavo prezerala: "Prosím Vás neviete ako sa dostanem k Študentským domom na Mayovej?" Spýtala som sa, čo najslušnejšie aby si o mne nepomyslela nič horšie. I keď to sa ani nedalo. Bol október a ja som behala v obrovskom tričku, v teniskách s holými nohami , zatiaľ, čo ona vyzerala ako ctená panička v drahom kožuchu za minimálne dve tisícky. Obraz o mne mala asi jasný.