Od lásky, k smrti [Klance FF] ✅

Od lásky, k smrti

Pod nočnou oblohou odpočíval tmavý les. Les, v ktorom sa diali zázraky. Kde behali čarovné a zakliate bytosti. Po tmavých chodníkoch skrytých pod vetvami stromov sa málokto opovážil chodiť bez krížiku okolo krku a zväzkom cesnaku pripevnenom pri opasku. Málokto nemal po ruke fľaštičku svätenej vody a kamienkov pre šťastie. Málokto vôbec vstupoval do lesa. A ten kto doň vstúpil tak nemusel vystúpiť.

Bolo to miesto, kde sa pred ľudstvom ukrývali čarodejnice. Miesto, kde počas nocí behali vlkolaci. Miesto, kde sa pred denným svetlom ukrývali upíri. Les bol plný malých víl, ktoré svojím prachom osvetľovali drobné konáre, na ktorých mali z ihličia a vetvičiek postavené príbytky. Ich slabý chichot sa roznášal po tichých končinách lesa.

V lese behali rôzne vlky, mačky. Poletovali sovy a z krov vylietali havrany. Spoza stromov vykúkalo mnoho očí, ktoré nikto nikdy nevedel komu patrili. Po zemi sa plazili nie len hady. Nik nemohol vedieť či stojí v pasci alebo len v kope lístia. Nikto nevedel, či sa už zbláznil alebo mu do ucha spieva siréna z lesného jazera.

A aj keď bol ten les nebezpečný tak v ňom žilo mnoho bytostí. Vlkolaci si nažívali každý štýlom samotára. Upíri sa uchyľovali do tieňov. Prízraky spolu s démonmi prenasledovali každú živú dušu. Čarodejnice zostávali vo svojich chatrčiach nevychádzajúc von. Siréna z jazera len hlavou vykúkala z hladiny a počúvala okolie, či neprechádza okolo nejaký nešťastník.

Všetko vyzerá tak nebezpečne. Akoby bol celý les prekliaty. Ale v podstate sa každý mýli. Nebezpečný je možno len pre ľudí a hlupákov. Bytosti spolu nažívajú už dlhú dobu bez toho, aby sa vzájomne zabíjali. Pokiaľ teda pominieme to, že siréne je jedno, koho privábi a utopí. A samozrejme prehliadneme aj to, že vlkolak roztrhá takmer všetko čo sa hýbe... dobre, až v takom miere nenažívajú.

A práve vďaka tomu sa dostávame do tejto situácie. Do situácie, kde si jedna z čarodejníc v tichu berie zo sviečky plameň medzi prsty a hrá sa s ním. Prehadzuje ho z ruky do ruky. Preplieta ho pomedzi prsty až kým ho nesfúkne. Fialové oči sa spokojne pozreli na zhasnutú vysokú bielu sviecu, ktorej plameň patril. Rázom išla navrátiť plameň sviečke tým, že lúskne prstami a šeptom prenesie jednoduchú formulu. Avšak bola prerušená hlasným búšením na dvere jej skromnej chatrče.

Opatrne vstala od svojho stola, prešla chodbičkou a pokrčením prsta odomkla zámok. Dnu okamžite vpadol vydesený zranený upír. Dvere sa zatvorili s veľkou ranou a chlapec na zemi sa schúlil k stene s cieľom ochrániť sa. Čarodejnica sa okamžite sklonila k upírovi, ktorý si rukou pridržiaval svoj krk, z ktorého sa priamo valila krv.

,,Vyzerá to, že sa lovci v poslednej dobe činia," preniesol s úsmevom mužský hlas patriaci čarodejni- počkať, čo?

Upír naďalej len sledoval s výrazom utrpenia na bytosť pred ním. Mohol mu veriť? Nemal zrejme moc na výber. Od jeho kúziel závisel teraz jeho život.

,,Daj tú ruku preč. Nebude to bolieť," preniesol ten istý hlas a opatrne sa dotkol chlapcovej dlane.

Zranený povolil a nechal mága, aby mu prstom ohmatal reznú ranu. Podľa dotyku bolo hneď jednoduché povedať, že bol zasiahnutý strieborným šípom, ktorý bol zrejme vystrelený amatérom. Lovci sa zvyčajne trafia. Zrejme sa jednalo o prvú misiu nováčika. Ak takto strieľa po upíroch tak dlho v lese nevydrží.

Fialovo-okí chlapec priložil svoje dva prsty presne do stredu rany. Na prstoch pocítil studenú krv a v ušiach mu zaznel sykot upíra. Z pier mu šeptom unikali slová a z prstov vylietali malé zelené guľôčky svetla. Tie sa vstrebávali do rany, ktorú okamžite zahojili. Akoby tam ani nebola. Upír prestal cítiť bolesť, ktorú spôsobuje striebro a len s povzdychom sa zahľadel na čarodejnicu... teda čarodejníka!