DOTYK SMRTI ✔️| SK|

21. (1/2)

Z Leovho mrazivého pohľadu mi telom prebehla triaška. Hlas mal chladný ako ľad a vzbudzoval vo mne strach. Neočakávala som, že sa pre môj odchod bude až tak hnevať. Koniec koncov, nič sa nestalo, no nie? Ale mohlo sa, protirečilo moje múdrejšie ja. Ale nestalo sa, ukončila som vnútornú hádku a snažila sa Leovi vyslať signály, aby sa upokojil.

Miller medzitým vzal zo zeme Leovu zbraň. Držal ju pred sebou a usmieval sa.

„Nemali by ste ju nechávať takto pohodenú na chodbe," podotkol. „Obzvlášť nie v takomto pofidernom moteli."

„Kritizuješ môj vkus, Tom?" nadvihol obočie Leo. Tom? Millerovo prvé meno je Tom? Prečo ho všetci volajú priezviskom? Počkať...oni dvaja sa poznajú?!

„Možno," zaškeril sa Miller, teda Tom. „Ale jednu vec si si vybral správne," povedal a usmial sa na mňa. „Ako dlho spolu chodíte?"

„Ne-nechodíme spolu," zahabkali sme sa obaja naraz. Nemohla som si nevšimnúť, že Leovi pritom očerveneli líca.

„Nechodíme spolu," zopakoval, akoby si tým prvýkrát nebol istý a potreboval sa v tom utvrdiť.

„EW, no ešte to by nám chýbalo, aby moja naj kamoška chodila s týmto nadutým...," skočil do debaty Otto, vetu však nedokončil. Zachytil Leovu nepeknú reakciu a tá ho odradila od všetkého, čo mal v tej chvíli na jazyku. „Namakaným a skvelým týpkom," zachraňoval, čo sa dalo. Potľapkal Lea po pleci, čo ale nebol dobrý nápad. Dotkol sa práve ramena, ktorým Leo narafal do dverí.

Leo zasyčal od bolesti. Ottovi venoval jednu poza ucho.

„Au, čo robíš?" zjajkol Otto.

„To, čo si zaslúžiš," odsekol mu Leo a vychmatol Tomovi zbraň z ruky. „Dnu. Všetci. Ale už aj!" prikázal nám a my sme ho poslúchli. Leo nás zaviedol do malej kuchynky a dal nám najavo, že si máme sadnúť.

Všetci sme chvíľu v tichosti sedeli a čakali, potom Leo predo mňa položil pokrčený papier. List od Mercada.Musel mi vypadnúť, keď som zdrhala cez okno.

„Takže tampón, hej?" zavrčal.

Spomenula som si, ako sa Leo vrútil do kúpeľne, keď som v rukách držala list od Mercada. Ešteže nemám pomalé reflexy a stihla som ho ukryť za chrbát. Škoda, že tampón bol vtedy jediná výhovorka, ktorá mi na otázku „Čo to schovávaš?" napadla.

„Nedramatizuj," otrávene som pretočila očami. „Azda si nečakal, že ti ten list ukážem. Čítal si ho vôbec? Keby som vám o tom povedala, bolo by po vás!" obraňovala som sa.

„Jasné, preto to najlepšie, čo si mohla urobiť, bolo omráčiť kamoša a vybrať sa sama na samovražednú misiu. Gratulujem. Veľmi múdre." Tento raz na stôl hodil prázdnu striekačku, ktorej obsah som vpichla do Otta.

„Hlavne tá časť s mojím omráčením bola nahovno," zakritizoval si aj Otto a začal si pukať kosti na krku. „Kvôli tebe mám teraz stuhnutý chrbát, plus, roztopila sa mi zmrzlina."

Tom sa zasmial.

„Vždy je takýto?"

„Ešte horší," povedala som a tiež sa zasmiala.

„Keby som mohol, dávno by som sa ho zbavil," podotkol Leo a Otto sa na neho zachmúril.

„Ty tiež nie si práve osoba, po ktorej boku by som chcel umrieť, ale aspoň kvôli tomu nefňukám ako decko." Leo ignoroval Ottovu poznámku a vyslovil otázku, na ktorú všetci čakali.

„Prečo si tu, Tom?"

„Asi ti splním tajné želanie, kamoš, ale prišiel som si práve pre tohto počítačového génia," vysvetlil mu.

„Pre mňa?" Otto vypúlil oči.

„Áno, Otto, pre teba," prisvedčil Tom. „Jedine žeby aj Ria mala skryté počítačové zručnosti, o ktorých neviem."

„Ak nejaké mám, sú fakt dobre skryté, pretože o nich neviem ani ja sama," uškrnula som sa a otočila sa na Lea. „Je ti dúfam jasné, že ty do toho plánu nijako nespadáš?"

Leo sa ku mne priblížil, takže naše tváre boli od seba iba niekoľko centimetrov.

„To si myslíš ty, moja zlatá. Bezo mňa nikam nejdete. Nenechám ťa znova samú, vrhnúť sa do nebezpečenstva. Na to zabudni." Cítila som, že Leo svoje slová myslí smrteľne vážne. Bola som však zmätená. Na jednej strane som ho chcela mať po boku, no na druhej strane, časť môjho vnútra išlo roztrhnúť už len pri pomyslení na to, že by sa Leovi malo niečo stať.

„Ale-" chcela som namietnuť. Leova tvár sa ku mne ešte viac priblížila a potemnela.

„Vyjadril som sa snáď jasne."

Takmer som zabudla dýchať. Niečo v jeho hlase a vlastne niečo na ňom celom ma paralyzovalo od korienkov vlasov až po končeky prstov. Pochytila ma hrozná túžba nakloniť sa k tým krásnym perám a pobozkať ho. A možno by som to aj urobila, keby vedľa seba nemáme dvoch divákov.

„Super. Ideme všetci," prerušil intenzívne ticho Tom. „Berte to ako taký menší road trip."

„Road trip, pri ktorom môžeme umrieť, jasné vec!" skonštatoval panicky Otto a postavil sa. „Fakt super. Mám si zbaliť aj plavky?"

Tom sa znova zasmial a ja som si až teraz všimla, aký má pekný úsmev. Veľký a úprimný. Akoby ho vôbec nepoznačila jeho zlá minulosť a neodňala mu dôvody na radosť.

„Viem, že teraz sa ti to tak nezdá, ale miesto, kam pôjdeme sa ti bude páčiť," žmurkol na Otta.

„Tak to som zvedavý, do akého pajzlu ma zavedieš tentokrát," uchechtol sa Leo a buchol Toma do pleca.

„Do takého, o akom sa ti ani nesnívalo, braček. Ver mi."