DOTYK SMRTI ✔️| SK|

17. (1/2)

„Čo to bolo?" ozval sa Otto po polhodine Wilderovho súkromného koncertu. Za iných okolností by som pravdepodobne mala námietky, lebo nebol dobrým spevákom, no teraz...neostávalo mi nič iné, len byť rada, že je pri mne a že si túto „samovražednú misiu" aspoň trochu „užíva".

„Čo bolo čo?" opýtala som sa nezaujato a i naďalej sa pozornosť snažila venovať riadeniu vozidla. „Máš na mysli tvoje škriekanie, ktoré považuješ za spev? Naozaj sa k tomu mám vyjadriť? Nemáš tu ani servítky, ani mamičku. Nemyslím si, že moju kritiku neunesieš, Wilder," uškrnula som sa. Otto skrivil tvár do predstieranej bolestivej grimasy. Bolo jasné, že sa snaží potlačiť úsmev.

„Pff, očividne nevieš, čo je dobré," odfrkol. „Aj tak nepoprieš, že si si ma predstavovala v obleku na udeľovaní Grammy. Stopercentne mi to pristalo. Ako vždy," samoľúbo sa uchechtol a rukami si uhladil vlasy dozadu.

Zaškľabila som sa.

„Tak čo si potom myslel?"

„Mal som na mysli tvoj a Leov rozhovor," povedal bez okolkov. „Myslíš, že som naozaj zaspal a nechal si to ujsť?"

„Počúval si?!" okríkla som ho ako nahnevaná mama, ktorá uvidela, že jej dieťa nedojedlo obed. Ottovi sa väčšmi rozšíril provokatívny úsmev.

„Záleží mu na tebe. Je to bastard, ale určite to vidíš aj ty. Začína k tebe prejavovať city," zhodnotil s vážnym tónom hlasu.

Pevnejšie som zovrela volant a neubránila sa zvedavému výrazu, ktorý som sa ihneď snažila zakryť. Naozaj si to myslí? Je až tak vedieť, ako sa zmenilo Leove správanie voči mne?

„Neviem, o čom hovoríš," popierala som.

„Tento pohľad si nechaj vieš pre koho, mňa neoklameš," prehlásil a ja som si v duchu dala facku za to, že som to nezahrala presvedčivejšie. „Je to vzájomné." Priateľove slová mi v ušiach zazneli ako ozvena. Nedal mi ani priestor poprieť aj to a vyzvedal ďalej. „Chcela si ho pobozkať?"

Jeho otázka ma zaskočila. Túžila som to urobiť. Ale nemohla som.

Mlčala som. Nebola som si istá, či chcem, aby o tom Otto vedel. A taktiež som bola na vážkach kvôli Leovi. Čo by sa stalo, ak by sa to dozvedel? Vzal by naspäť všetko, čo povedal? Vysmial by ma so slovami, že to všetko bola iba hra? Že si tým chcel iba dokázať, že naozaj zbalí každú?

„Čo je? Máš strach, že ani nespí?" rypol Otto, ako inak, než správne. Prečo vždy vie, ako sa cítim? Pre ostatných som kniha, ktorá sa nedá prečítať. Ale on akoby dopredu vedel, čo sa bude diať.

Otto sa na sedačke prudko vytočil dozadu a rukou začal mávať pred Leovou spokojne odfukujúcou tvárou. Celú situáciu som sledovala v prednom zrkadle a snažila sa nevynechať ani jeden detail.

„Hej, magor, spíš? Vieš, ako rád by som ti teraz nadzigal do tváre?" Päsťou spravil náznak úderu do nosa. Zahryzla som si do jazyka, aby som v sebe uchovala smiech. „Vieš to? A spravíš s tým niečo, hm?"

Ticho.

Otto sa spokojne otočil naspäť dopredu a skonštatoval:

„Vidíš? Drieme ako jedno veľké škaredé bábo."

Stále som neodpovedala. Ani to mi nepripadalo ako dostatočný dôvod na to, aby som sa mu zdôverila s pocitmi, ktoré mám voči Leovi.

Otta to neodradilo od ďalšieho podšťuchovania.

„Určite nechceš zastaviť a vymeniť si miesta? Veď vieš, aby si sa mohla pozerať na svojho spiaceho princa a slintať pri ňom." Zamračila som sa ako búrkový mrak, na čo sa Otto rozosmial.