Na skok do neznáma

1.

,,Otec, to nemôžeme stihnúť." Mračila som sa do papierov. Nové slová, melódie,... a to všetko len do piatku! Niekedy som si nebola istá, či ten chlap, s ktorým žijem pod jednou strechou vyrástol.

,,Ale no tak Norah, ty si predsa šikovná. A máš okolo seba skvelých ľudí!" Len nad mojou starosťou mávol rukou. Ach, prečo bol len taký priateľský? Môj otec, veľký Salvator Noorh, majiteľ niekoľkých večerných klubov mal veľa priateľov. A keďže ich všetkých veľmi miloval (rozumej, potreboval), nedbal urobiť výnimku a usporiadať večierok na počesť narodenín. Zvrtlo sa to tak náhle, že som sa ani nestačila otočiť. A ešte jedna maličkosť... otec mi o tom povedal v stredu. Zahryzla som si do pery. Od útleho veku som spievala v tomto podniku. V podniku Aetheria. Bol iný ako všetky ostatné. Tento bol milý, útulný a mal svoje tiché čaro. Môj otec sa kedysi venoval v hudbe a svoje vášeň sa snažil prekomponovať aj do svojich projektov. A tak vznikli celkom tri.

Úplne prvý bol tento bar – kaviareň. S pokojnou jazzovou atmosférou, pravidelnými vystúpeniami a spokojnými zákazníkmi. Tento podnik som mala najradšej. Zažila som v ňom mnohé úspechy, ale aj pády. V jeho prítmí sa dalo zatúlať do ríše snov a nikto sa neobťažoval ma v nej vyrušovať. Ako správny hudobník, aj ja som mávala svoje nálady, ktoré som najradšej udržiavala na uzde časom stráveným sama so sebou. Do miestnosti vošiel Piere, gitarista. Musel vojsť zadnými dverami. Podali si s otcom ruky.

,,Tak ako Rob, ako sa darí?" Vymenili si zopár zdvorilostných fráz a potom... usmiala som sa sama pre seba, keď to prišlo.

,,... to nemyslíš vážne! Ako v piatok?"

,,Normálne ako vždy. Norah má skladby, pozri si ich a chcem dokonalosť." Nadvihol otec obočie a pobral sa dozadu do skladu. Vystrela som ruku so zoznamom skladieb. Polovicu sme nehrávali. Štvrtinu som nepoznala. Piere si prstami prečesal vlasy.

,,To ako vážne?"

Mlčky som prikývla. O chvíľu sa tu objavili aj ostatní členovia našej malej kapely. Vystriedalo sa už mnoho členov, jedinou stálicou som bola ja a tuto Piere, pôvodom Parížan.
,,Čaute banda," pozdravil sa veselo Patrik, ktorého vtipkovanie sa behom pár sekúnd premenilo na bujné nadávanie.

,,Norah, tvojmu tatkovi preskočilo?"

Mykla som plecom. ,,Začínam nad tým uvažovať."

,,Čo si, toto do piatku nedáme," komentoval jednotlivé pesničky.

,,Decká, máme problém," prehlásil Piere, ktorý ešte pred chvíľou telefonoval. Od zlého tušenia mi stislo žalúdok. ,,Volala mi Christine. Je chorá, nemôže prísť."

,,Čo?" vybuchol Patrik. ,,Kto bude teraz hrať na klávesách?"

,,Upokoj sa, kámo. Fakt je jej zle," vzdychol si Piére. ,,No nič, budeme to musieť skúšať aj bez nej. Hádam sa potom pripojí."

,,Kedy? A keď nevyzdravie? Čo budeme robiť potom?"

,,Norah!" zvolal potešene Piére. ,,Veď ty vieš hrať na klavír."

Dva páry očí sa s nádejou upäli na mňa. Odmietavo som pred sebou zamávala rukami. ,,V žiadnom prípade! Hrám si len pre seba, nie pre otcových nóbl kamarátov."

,,A toto je príležitosť presadiť sa! Urobíš dojem na tatka, a jeho super kamošov...," začal povzbudivo Patrik.

,,Už som raz povedala nie a nemienim na tom nič meniť," povedala som rázne. A nádej tak rýchlo ako prišla tak rýchlo aj odišla. Začali sme skúšať aj bez klavíra a po hodine si dali pauzu. Objavil sa tu otec v spoločnosti Samuela, barmana a niekedy som mala pocit, že aj spoločníka. Samuel bol vysoký, štíhli čiernovlasý muž, ktorého by ste ani prinajmenšom netipovali štyridsiatku. Mal unavené oči, ale to len cez deň. V noci sa premenil na energického čarodejníka s farebnými elixírmi.