Útopia

Prológ

„Cyprian Alexejevič. 19 rokov. Trvalé bydlisko na strednom Slovensku. Pevná stavba tela, tmavé hnedé oči, plavovlasé vlasy, výška 190 centimetrov. Naposledy videný na výpadovke z Košíc v čiernom dotrhanom tričku, zelenej karovanej košeli a modrých nohaviciach. Poznámka – podozrivý je bosý," poslednú vetu policajt zašomre pod svoj husto narastený fúz, ktorý sa mu raší pod veľkým červeným nosom. Bývalí alkoholik.

Policajná stanica. Niekde v okolí Prešova. Sedím s putami na drevenej stoličke, ktorej poťah páchne šťankami. Zavŕzga pri každom mojom nadýchnutí a tak redukujem svoj príjem kyslíka. Putá na mojich rukách sú však žiarivo čisté a dokonale v nich vidím svoj odretý ksicht. Rezné rany a monokle. Sfarbujú sa do západu slnka. Na mojej tvári odpočítavam prichádzanie noci.

Nikto okrem mňa a fízla v miestnosti nie je. Hrabe sa v papierom a vydáva pri tom zvláštne zvuky. Šuchot papiera a jeho mierne zvukové vibrácie mi spôsobili zalahnutie uší.

Hodiny na stene. Ďalší aspekt, ktorý ma vyrušuje. Vyrušuje. Vyrušuje. Vy – ru – šu – je; šu – je – ru – ruchy – ruch – y? Sekundová ručička sa zasekla na mieste, no napriek tomu tiká – tik – tak – tik – tak. Stále dookola. No nie je to symfónia. Klavír. Dva akordy. Ich opakovanie a časový úsek medzi nimi spôsobuje melódiu. Melódia sa zrýchľuje – spomaľuje – zrýchľuje – spomaľuje. Dva akordy. Tik – tak – dve rozdielne tóniny. Dopad sekundovej ručičky neznie tak isto ako jej vrátenie na pôvodné miesto. Dva akordy, ktoré netvoria melódiu. Znejú stále tak isto. Otravný zvuk, ktorý znie ako kvapkanie pokazeného vodovodného kohútika, z ktorého sa vám chce šťať. Stojí na mieste. Čas stojí na mieste. Keby môj život by mal byť odkázaný na hodiny v tejto miestnosti – nikdy by neskončil. Mal by som jednu sekundu na zmenenie situácie a vždy mi ma to vrátilo o jednu dozadu. Chodil by som v kruhu. Skončil by som, tam kde som začal a začal by som tam kde som skončil. Kolobeh živote. Z prachu vytvorený – v prach premenený.

„Chlapče vnímaš ma?" začujem hlas policajta. Pozriem na neho. Prepaľuje ma svojimi modrými krvou podliatymi očami. Je unavený, trasú sa mu ruky a slová nezaťahuje do konca.

„Fajn, teraz, keď mám konečne moju pozornosť. Povedz mi, čo sa vlastne stalo, kým si po teba neprídu štátni. Myslím, že nebudú vôbec tak príjemný ku tebe ako som ja."

Prikývnem.

„Super, to som veľmi rád!" rozšíria sa mu ústa do úsmevu. „Takže mám na teba teraz tri otázky – prečo si ušiel z domu, prečo si podpálil les a kto je dofrasa Lesana?"