7 minút v nebi

김태형

  ,,Čo myslíš, čo je lepšie? Čierne obtiahnuté šaty alebo červené dlhé šaty?" bombardovala som svoju kamarátku otázkami bez pozdravu, pretože som súrne potrebovala pomôcť. ,,Podľa toho na akú príležitosť," ozvalo sa z druhej strany. ,,Výročie. 1 rok," hovorila som v skratkách. ,,V tom prípade, sú tie červené šaty aj mierne sexy?" ,,Áno." ,,Tak máš vyhraté!" ,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Neviem, čo by som bez teba robila." ,,Dobre, dobre... Choď sa dopripravovať, uži si to, pa," ani nečakala, kým sa jej odzdravím, rovno ma zložila. No nevadí, hlavne, že mi poradila. 

Obliekla som si spomínané červené šaty, namaľovala sa, spravila si vlasy a s potešením som zistila, že mám ešte pár minút čas. Tých pár minút ubehlo ako voda a ja som započula zvonček. Otvorila som dvere a zostala som milo prekvapená. Prvé, čo som uvidela, keď som otvorila dvere bola kytica krvavo červených ruží. Človek, ktorý ich držal, posunul kyticu nižšie a tým odkryl svoju nádhernú tvár. Vyzeral úžasne. ,,Pre teba, láska," povedal svojím hrubým hlasom a podal mi kyticu. Prijala som ju a dala ju do vázy pri dverách. ,,Môžeme ísť?" spýtal sa a zdvorilo mi nastavil ruku. ,,Áno," prijala som jeho ruku. ,,Si krásna," pobozkal mi ruku. Nemohla som sa neusmiať, choval sa ako pravý gentleman. 

Otvoril mi dvere od auta a nastúpili sme. Jednou rukou šoféroval a tou druhou ma držal za ruku. Dorazili sme do luxusnej reštaurácie a ja som sa zľakla, keďže sa na takýchto miestach necítim veľmi dobre a viem, že on to dobre vie. Ale keďže som nechcela kaziť túto atmosféru, nič som nepovedala. Ruka v ruke sme vošli do reštaurácie, lenže nezastavili sme sa ani pri jednom stole, len sme prešli až na koniec miestnosti a zastavili sa pred nejakými dverami. Jeho ruky spočinuli na mojich očiach, otvoril dvere a vošli sme dnu. Dovolil mi pozrieť sa a ja som zostala stáť v nemom úžase. Miestnosť, v ktorej sme sa nachádzali, mala jednu presklennú stenu cez ktorú bol nádherný výhľad na mesto, celá miestnosť bola ozdobená malými svetielkami a v strede bol stôl pre dvoch s jedlom a sviečkami. Podišiel ku stolu a odsunul mi stoličku, usadili sme sa a mne po líci stiekla jedna neposlušná slza. ,,Neplač, láska," jemne mi zotrel slzu. ,,Milujem ťa," musela som mu to povedať. ,,Aj ja ťa milujem," povedal a pobozkali sme sa.