Nie som len Milan

Úvod

Na končekoch prstov som pocítil jemné zavibrovanie. To prekliate čierne stvorenie sa ozývalo v nepravidelných intervaloch kedykoľvek počas dňa. Túto ohavnosť musel vlastniť každý zamestnanec. Prečo túto primitívnu vec nemôžem len tak zahodiť? Čo je na tom také dôležité?

Práve som si v hlave premietal posledný rozhovor s Táňou. Sestrinu kamarátku som poznal už od nepamäti. Bola svojská. Chodila k nám pravidelne - každý utorok. V detstve som bol veľmi zdržanlivý a nerád som nadväzoval nové kontaky. Táňa bola iná. Páčilo sa mi, že ma vnímala ako normálneho rovesníka a nevyhýbala sa mi kvôli mojej diagnóze. Počkať. Ja ju vlastne možno ani nemám rád. Čo ak to na mňa celé hrá a bude sa mi vyhrážať zverejnením môjho súkromia? Nie! Ona taká nie je! Alebo je? Celý som sa triasol. Keď ja nič nechápem! Prečo som sa vlastne narodil keď.... Ona je taká úžasná! Už dlho som ju nevidel. Teda... Stretávame sa raz za mesiac. Každý tretí štvrtok. Čo? Veď zajtra je štvrtok! Zajtra to ale nevychádza! Mám na obed paradajkovú polievku ale u nás ju od marca nepredávajú. Ak pôjdem na obed do mesta, bude mi cesta trvať približne 17 minút a to znamená, že budem musieť robiť o 34 minút dlhšie a keďže Táni ide autobus o 15:31, nestíham to. Prečo musí byť môj život taký komplikovaný? Okej. Už nemám čas premýšľať. Teda počkať. Vlastne ešte tri minúty by som mal premýšľať. Každú stredu od 17:30 do 17:40 rozmýšľam. Počkať nie! Moje hodinky sú pokazené! Čo teraz? Už minútu som si mal pripravovať večeru! Aaaach! Toto sa nedá! Nie. Som hlúpy, hlúpy, hlúpy!
Čo by som dal za to, keby tu bola Zuza! Ale....v stredu sem nechodí. Vlastne chodí sem iba v pondelok a sobotu.
Dnes mám hrozne mastné vlasy! No zmývam sa až v piatok. Prečo sa mi toto deje?
Počkať veď ja už som vlastne vôbec nemal premýšľať!

Zobral som si malinový jogurt a nasypal si doň 52 gramov čokoládových cereálii.
To desivé stvorenie znova zavibrovalo. Už som mal z toho v hlave zmätok. Bolo to neopísateľné!
V živote som musel prekonať dve najťažšie obdobia. Prvou závažnou vecou bolo, keď mi 13.7.2009 zobrali mamu. Neviem kam odišla. Nikto mi to doteraz nepovedal. Pamätám si, že sme ten istý týždeň robili niečo čudné. Ťažkú drevenú krabicu postupne spúšťali do divnej kamennej diery. Sestra plakala. Áno, možno bola ešte smutná z toho odchodu mamy, ale nemusela to dávať najavo pri tej "slávnosti". Z vlastných skúseností som usúdil, že to bola nejaká oslava. Čudný pán v šatách niečo zaspieval nad tou krabicou a dieru zakryli. Vlastne... všetci naokolo potom plakali. Možno to bolo niečo bolestné, ale to mi Zuza nepovedala. Odvtedy som svoju mamu nevidel.
Druhá strašná udalosť nastala, keď som zitil, že musím zmeniť bydlisko. Naozaj nechápem ako som to zvládol. Vlastne... pamätám si, že raz ma museli zatvoriť do hnusnej hrdzavej klietky s objemom 8m³. Melancholická nálada ma sprevádzala dobrého pol roka.
Detstvo som mal strašné. Neznášal som, keď mi babka kúpila tie trápne pískacie hračky. Mojím najväčším strachom bolo dotknúť sa tej hlúposti. Dnes však poznám oveľa horší mučiaci nástroj. Mobilný telefón. Vynález dnešnej doby. Môže mi niekto konečne vysvetliť načo mi je tá blbosť potrebná?
Niekto zazvonil. Zatmelo sa mi pred očami a v hlave som stále počul ten nechutný, až bolestivý zvuk. Spadol som na zem a rozbil misku s jogurtom. Keď som sa upokojil, prichytil som sa rukou o kuchynskú linku a opatrne sa postavil. Z okna nebolo nič vidno. Drobné ľadové kryštáliky vznášajúce sa vo vzduchu mi nedovoľovali pohľadom zistiť o koho ide. Zuza? Nie. Zuza to nebude! Čo by tu robila? Mama? Možno sa vrátila mama! Ale ja ju už nechcem vidieť. Mama to asi tiež nebude. Po 9tich rokoch, siedmich mesiacoch a 4 dňoch by sa určite nevracala.
Prekročil som rozbité sklo a zamieril ku vchodovým dverám. Opatrne som stisol kľučku a zamkol byt. Mám do toho výťahu naozaj nastúpiť? Ja... neviem čo mám čakať. Nie! Nepôjdem tam! Alebo... Nakoniec som zišiel dolu po schodoch. Boli na mne zreteľne vidieť fyzické aj emocionálne prejavy stresu. Vchodové dvere boli sklenené, no vonku už bolo šero, tak som videl len obrysy. Vyššia postava, kučeravé vlasy, v ruke držala nejaké papiere. Zastal som. Senzor pohybu nespustil svetlo, nevšimla si ma. Otočila sa. Zohla sa pre niečo a zišla zo schodov. Vtom som nabral odvahu a vykročil za ňou. Neviem ako sa to stalo...ale prišlo mi jej ľúto. Asi. Milan čo robíš? Nemôžeš ísť teraz za ňou! Vonku je veľa nových a strašných vecí! Je tam hluk a obrovské množstvo ľudí! Nie, nie, nie! Ja s ňou naozaj súcitím. Veď tam musela dlho čakať a nedočkala sa ma.
Otvoril som dvere. Práve prechádzala cez prechod. Jasné ryšavé vlasy. To bolo to prvé, čo som si na nej všimol. Bola naozaj krásna. Rozbehol som sa za ňou. Pravdaže cez prechod. Pravidlo v mojej hlave mi hovorilo, že autá cez prechod nechodia. Teda... vodiči majú právo previesť ich vozidlo po bielych pásikoch, ale nie ak sa tam nachádza človek.
Veril som všetkým ideálom, ktoré mi mama narozprávala. Samozrejme som ich aj dodržiaval. Očakával som to aj od ostatných.
Tento vodič však asi medzi nich nepatril. Na štvrtej čiare som sa pozrel doľava. Pán v čiernom automobile sa pravdepodobne niekam ponáhľal. Asi som mu to svojou prítomnosťou veľmi neuľahčil.