Nie som len Milan

Mesiac

Otvoril som oči. Cudzie prostredie mi naháňalo strach. Všetko bolo biele. Nespomínam si, že by som sem dobrovoľne prišiel.
Chcel som ujsť. Najprv som a však musel postaviť. Pokúšal som sa o to, no nejaká čudná biela vec, na ktorej visela moja noha, mi to nedovoľovala. Nasledovala neuveriteľná bolesť dolnej končatiny. Bolelo to ako zlomenina. Podľa toho som usúdil, že sa nachádzam na traumatológii.
Pozrel som sa na hodinky. Ukazovali 17:37. Zalial ma pot. Chcel som si vybrať kľúče z vrecka bundy, ale tú som na sebe nemal. Otočil som hlavu. Ležal tam ďalší človek. Akoby som ho už niekedy videl.
Do miestnosti vstúpil traumatológ. Nebol sám. Sprevádzala ho nejaká žena.
Čo tu robí Táňa? A prečo neprišla Zuza? Zoberte ma už niekto domov! Som tu príliš dlho!
"Pán Capek má komplikovanú zlomeninu dolnej končatiny a obávam sa, že jedna operácia nebude stačiť."
"A ako dlho si ho tu necháte?"
"To vám teraz presne neviem povedať, no myslím si, že do mesiaca by mohol byť doma."
Čože? Oni si ma tu chcú nechať 30 dní? Veď... veď to je 720 hodín čiže 43200 minút!
V duchu som si prial aby Táňa niečo spravila.
"Ale..." videla ako sa trasiem od strachu," On je zvyknutý na domáce prostredie."
On je zvyknutý na domáce prostredie. Áno. Presne tak.
Nepočul som odpoveď doktora, jeho hlas zanikol v porovnaní s vŕzgajúcim vozíkom.
Musím ísť domov! Domov!
Do miestnosti znovu vstúpil niekto cudzí. Ponoril som sa do periny. Pociťoval som úzkosť, hnev, strach...
Ja, ja to nezvládnem! Teraz hneď potrebujem moje raňajky! Aaau! Prečo ma tá noha tak bolí? A prečo nie som doma a nechystám sa do práce? A čo moja paradajková polievka na obed? Dostanem ju? Kde je moja sestra? Prečo ma už odtiaľto dávno nezobrala? Teraz sa musí niečo stať! Počujete ma? Niekto má musí zachrániť!
"Raňajky, mladý pán!"zvolala sestrička. Celý deň sa mi jej hlas ozýval v hlave.
Rožok? A párky?
Nezdravý kus niečoho, čo sa tvárilo byť mesom, obalené v plaste s pečivom z bielej múky. Čudoval by som sa, ak by som v tom našiel nekarcinogénnu potravinu.
Aha! Pradajka! Dovážaná z juhu, odtrhnutá ešte zelená.
Hodil som celý ten tanier na zem.
Pozrel som na spiaceho človeka vedľa mňa.
Už viem, kto to je! Pán čo sa ponáhľal! Áno! To je isto on! Ale prečo stále spí? On nebude jesť? Jemu nič nepriniesli?
Pozrel som na tú nešťastnú kopu skla a (nie)mojich raňajok.
Nemám mobil! Nie naozaj! Ja ho nemám! No nie je to skvelé? Toto vlastne tuším má aj pozitívnu stránku! Dobre! Sľubujem, že sa budem snažiť vydržať tu čo najdlhšie. Ale teraz mi už doneste moje raňajky!