Born to Die [JBFF]

10. časť

Prajem príjemné čítanie...:)

Samantha:

Poznám len jeden liek ktorý dokáže na Emilynej tvári vyčariť blažený usmev.A preto sa rozhodnem tak aby som Em pomohla čo najviac.

,,Ahoj Pedro, vieš Em sa necíti moc dobre.Preto by som si chcela vziať jej prácu a pracovať týždeň aj za ňu.Bolo by to v poriadku? “ spýtala som sa.

,,Ahoj zlatíčko, v poriadku ako myslíš.“ oznámil mi do telefónu.

,,Veľmi ti ďakujem Pedro som ti vďačná.!“

,,To je v poriadku nemáš začo, však anjelskému hlasu a looku sa nedá odolať.“ povedal a obaja sme sa zasmiali.

,,Musím končiť zlatko pretože príde vaša šéfka za Rosie ktorá je tu práve u mňa a ak uvidí že telefonujem tak ma zabije.“ dodal a znovu sme sa začali smiať.

,,Okey, pá a ešte raz ďakujem.“povedala som a zahladela sa na dvere ktoré sa práve otvorili a v nich stále unavená Emily.

,,Dobré Ráno.“ povedala som.

,,Aj tebe.“ povedala a odpila si s kávy ktorú som držala v rukách.

,,Vybavila som ti voľno Em.“

,,Čo? To si nemusela.Môžeš to zrušiť ja to zvládnem.“ povedala a falošne sa na mňa usmiala.

,,Nemôžeš ísť takto! Potrebuješ oddych!“ povedala som a ona pochopila že nieje cesty späť.O chvíľu odkráčala naspäť do izby.Zavrela za sebou dvere a ja som pochopila že dnes od nej znovu nič nebudem chcieť keďže jej stav už nedokážem definovať.Smútok, bolesť, výčitky....Ale jedno som vedela Justin.

Už niekoľko dní nejedla teda iba okrem horúceho vývaru, iba pila čaj a ležala v posteli zaborená do svojích myšlienok ktoré viedli len k jednému menu a to znovu k Justinovi.Nevedela som už ako jej pomôcť keďže ona o pomoc od ostatných ľudi jednoducho nikdy nestála pretože si chcela vždy poradiť sama.Nenazvala by som to tvedohlavosťou keďže ona vždy mala svoje cieľe ktoré dosiahla.Možno cieľavedomosť? Takže moje rady jej niekedy boli skutočne na nič.

Emily:

V myšlienkach túžim po sladkom domove.Chcem cítiť pečúci sa koláč mojej mamy.Chcem vidieť Kim, otca.Chýbajú mi.Chcem aby to všetko bol len sen a ja som sedela doma a hádala sa s mojou sestrou ktorá je presne ako ja.Nie.Ako môžem byť tak hlúpa a myslieť si že to tak rýchlo skončí keď to len začalo.Predomnou je ešte niekoľko týždňou možno aj mesiacov tu a Justinovi sa nevyhnem budem sa mu musieť pozrieť raz do očí.A domov zavítam za veľmi dlhú dobu.

Jednoducho mi neostáva nič iné len sa s tým vysporiadať.Mám tu predsa Samanthu ktorá s mi snaží akokoľvek pomôcť ale ja ju len vždy nechutne odmietnem.

Zrazu sa pomaly otvorili dvere a v nich stála Samantha so šálkou čaju ktorú mi položila na nočný stolík a sadla si vedľa mňa na postel.

,,Vieš Em ja som ti to voľno vybavila preto aby si išla domov.Potrebuješ to.A vašim určite veľmi chýbaš a podľa mňa vrátiť sa aspoň na týždeň domov nieje zlý nápad!?“ povedala Samantha a usmiala sa na mňa.Úsmev som jej opätovala a objala ju.

,,Ďakujem.“ šepla som jej do ucha.

,,Pre teba všetko zlatko.“ odpovedala mi tiež potichu do ucha.

,,Pôjdem okey?“

,,Okey.“

Samantha pomaly za sebou zavrela dvere a ja som sa znovu vrátila k svojím myšlienkam.