Born to Die [JBFF]

11. časť

Prajem príjemné čítanie...:))

Zapararkovala som svoje auto pred domom ktorý stál vo veľmi krásnej štvrti kde som vyrastala.Bolo 12 hodín a podľa toho môžte usúdiť že cesta nebola priveľmi dlhá.Vystúpim s auta a v tom momente sa nadýchcnem čerstvého vzduchu.Vezmem si kufor ktorý vlečiem za sebou a kráčam ku dverám môjho domova.Stlačím zvonček na dverách a do široka sa usmejem.Dvere sa pomaly otvoria a v nich stojí otec.

,,Dcérka." povie a ja sa mu hodím do náručia.O chvíľu príde aj mama tiež ju obímem.

,,Zlatíčko." povie mama keď ma hladí po vlasoch zatiaľ čo mi otec odniesol kufor do mojej izby.

,,Kde je Kim?" spýtam sa.

,,Choď za ňou do izby určite počúva hudbu a tak nepočula že si prišla." povedala mama a ja som vykročila po schodoch hore, kde sme mali obe izbu.Otvorila som dvere jej izby a nahliadla ale ona tam nebola.Tušila som to.Bola na našom spoločnom mieste, bolo priam magické.Tak som teda vyšla po schodoch ešte vyšie.Keďže máme menší pozemok, dom je malý ale za to 3-poschodvý.Ale 3. poschodie bolo pre nás s Kim akoby uzavreté pretože sa tam nachádzala pracovňa otca a zároveň aj sklad.Ale aj tak to bolo miesto ktoré som milovala so všetkého najviac.Potichu som vošla do izby, rozhliadla som sa a kráčala ku oknu ktoré bolo dokorán otvorené.Prešla som ním na strechu a pomaly šliapala ďalej až kým som neuvidela Kim ktorá sedela na streche a kochala sa výhľadom na mesto.Bola to úžastná panoráma mesta priamo s našej strechy.Pre toto som to milovala.Otočila sa a ja som sa jej zahladela do jej očí ktoré som nikdy nevedela popísať pretože ona ich mala tak dokonalé, otec a mama vždy vravia že jej oči patria vlkovi.Moje kroky sa zrýchlili a Kim sa mi hodila do náručia.

,,Chýbala si mi." povedala.

,,Zlatko aj ty mne." šepla som jej do vlasov.

Aj keď medzi nami panovala, panuje a bude panovať sesterská nenávisť vždy sa budeme mať radi pretože ja si bez nej život jednoducho neviem predstaviť.Sadla som si vedľa nej a z hlboka sa nadýchla.

,,Priniesla som ti niečo." povedala som po pár minútach ticha.Zahladela sa mi do očí a ja som z vrecka vytiahla náhredelník - Jing Jang.Usmiala sa a ja som jej ho dala na krk.

,,Ďakujem.Je dokonalý taký som presne chcela. " povedala a znova ma objala.

,,Em?"

,,Áno Kim?"

,,Vieš naši sa hádali.Veľmi.Najskôr som nevedela o čo ide a až potom som pochopila.Chcú sa odstahovať.Ale to nemôžu! Ja tu mám všetkých! Nechcem odtiaľto od-..." prerušila som ju.

,,Kim ty sa nemusíš báť.Ja im to nedovolím a to ti sľubujem! Si tu šťastná a to je najdôležitejšie, neodsťahujeme sa.Sľubujem zabránim tomu! Okey?"

,,Okey." povedala a usmiala sa aj keď som vedela že jej myseľ sa nedokázala odtiaľ odtrhnúť.Neskôr sme obe zmĺkli a hladeli na mesto.Moje myšlienky ale stále boli pri Justinovi.Nedokázala som aj po príchode domov zabudnúť čo sa stalo v tú noc.Bolo mi už od začiatku jasné prečo ma Samantha poslala domov, chcela aby som zabudla ale nedokážem to.

•••

Sedela som na posteli v svojej izbe a hladela do neznáma.Moja izba bola zariadená v provensalskom duchu, rovnako ako Kim a celý náš dom.Keďže naším rodičom sa tento štýl veľmi páčil.

,,Em?!" spýtala sa Kim keď vošla do izby.

,,Áno?" pozrela som sa na ňu a usmiala.

,,Vieš čo si mi hovorila pred odchodom?"

,,Žiadne hlúposti." povedala som a vtedy mi bolo nad slnko jasné že sa niečo musela udiať.

,,No bola som na party, ktorú mi naši nedovolili ale aj tak som tam išla.Bol tam chalan s ktorým som sa rozprávala celú noc a potom ma zobral hore kde boli izby no veď vieš čo tam každý zjavne robil.On otvoril jednu z izieb kde nik nebol, bola som už trochu opitá.Začali sme sa tam bozkávť a tak ale potom povedal že nech mu ho ... nechcela som ale...On bol drsný!" dohovorila a po líci jej stekala slza.Utrela som jej ju a falošne sa usmiala.

,,Aj mne to naši vždy hovorili ale bola som až príliš tvrdohlavá aby som ich poslúchla.A tak to je aj s tebou si po mne a naši to vedia.Vedia že ťa musia chrániť pretože teraz je všetko nebezpečnejšie ako pred 5 rokmi.Je mi jasné že si to urobila.Viem nebolo cesty späť ale teraz vieš že si musíš dávať lepší pozor.Ale neublížil ti však?" spýtala som sa a zahladela sa na slzy ktoré jej viac a viac stekali po tvári.

,,Nie neublížil mi." vyslovila a silno ma objala.

,,Ďakujem" povedala a ja som ju pobozkala do vlasov.

,,Veď si moja sestra!" šepla som. Vždy ma fascinuje ako si dokážeme poradiť a pomôcť ale keď sa niekedy hádame. Viem že niekedy ju nenávidím rovnako ako ona mňa ale jedna vec je na tom tá najzaujímavejšia nikdy by som ju nevymenila a nikdy by som nechcela aby sa nenarodila. Aj keď som to pár krát vyslovila bolo to spôsobené hnevom. Bude pre mňa tá najdôležitejšia aj keby sa dialo čokoľvek. Budem sa snažiť ju ochrániť pred tým všetkým čo sa v dnešnej dobe, bohužiaľ deje. Niekto tomu vraví stratená generácia. Všetko bolo inak pred niekoľkými rokmi : v jej veku som sa hrala na preliezlach z bábikami ale dnes deti v jej veku na preliezlky ani nepomyslia. Bolo to všetko viac bezpečné.

Prepáčte že časť nebola dlho ale škola, písomky a tie veci takže sa fakt nenašiel čas...:/ Dúfam že mi to ospravedlníte a tiež dúfam že som nestratila čitateľov.Viem táto časť je veľmi krátka ale nabudúce bude časť dlhšia.

Som práve teraz chorá takže mám čas písať nové časti ku každej story...;))

Ďakujem Vám.ILY.