Samotár

27.

Čas doma sa nám kratil a blížil sa návrat do školy. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť. No marodka sa mi už končila a s tým aj Petrove opatrovnicto.

Zazvonil budík. Vypla som ho a šla vykonať rannú hygienu. Po návrate do izby som zistila ze Peter ešte spí tak som ho zobudila.

,, Zlato vstavaj. Musíme ísť do školy."
Len neskuhlasne zamrnčal a spal ďalej.
,, Peťo notak. Toto mi nerob."

Stiahla som z neho perinu a otvorila som okno. Keď zacítil že mu je zima tak sa konečne postavil z postele.

,, Nenávidím ranné vstávanie "
,, Aj tebe dobre ránko" zasmiala som sa. Viem ze nerad vstava skoro. Zvykli sme si byť doma a vstávať okolo obedu čiže dnešok bude ešte veľmi náročný.

Spravila som nám rychle raňajky v podobné chleba so šunkou a šli sme do školy.

Šoféroval Peťo. Keď sme zastavili na parkovisku pri skole bála som sa. Peťo si to všimol. Všimol si strach v mojich očiach.

,,Som tu s tebou neboj sa. To zvladneme" a pobozkal ma na líce keďže som bola zahladena pred seba.
,,Ďakujem"

Do školy sme vošli ruka v ruke. Tie pohľady boli divne. Jedni sa na nás pozerali s úsmevom akoby nám priali nech sme spolu no iný nami akoby opovrhovali. No neriešim to. Ako povedal Peťo zvládneme to. Už len pár dní a sú tu prázdniny. Našou prvou zastávkou bola riaditelna. Riaditeľ nás privítal s úsmevom na tvári a asi miliónom otázok na ktoré sme nestíhali odpovedať. Potom nás poslal do tried. Pred mojou triedou sme sa s Peťom rozlúčili, zhlboka som sa nadýchla a vykročila dnu. Len som pozdravila učiteľa a šla si sadnúť.

Nič sa tu nezmenilo. Moja lavica bola stále prázdna tak ako som ju nechala. Po nekonečných 7. hodinách v škole som konečne začula to zvonenie vykúpenia zvané školský zvonček.