"Um...huh." odskočila som od neho, keď som si uvedomila, ako divno to vyzerá.
Prešla som k svojmu stolu a snažila som sa nebyť kŕčovitá. Ale to sa nedá.
Som taká nervózna, že keď sa nesnažím byť nervózna a vyzerať prirodzene je to ešte horšie.
Môžem sa strápniť ešte viac?
No vlastne už som sa tu naňho vrhla ako by na tom závisel môj život a on ma pri tom vôbec nepozná.
Takže nie, nemôžem.
Sadla som si za stôl a zasunula sa. Neviem čo mám povedať. Hlavne predpokladám, že som červená až za ušami a vôbec sa mi to nepáči.
"Ja som iba-"
"To je v poriadku. Som na to zvyknutý." povedal a tým mi zachránil život, pretože netuším ako som mu chcela vysvetiť to, že som skoro plakala nad tým, že ho vidím.
"Tak, mohli by ste mi povedať prečo ste tu?" opýtala som sa roztržito, lebo to je to, čo väčšinou robím.
No, lebo som psychológ....oni sa pýtajú.
Fajn, mala by som sa ukľudniť.
"Pretože je na to súdny príkaz." odpovedal jednoducho.
"Čo?" skoro som vykríkla. Súdny príkaz? Čo spravil??
"Vrazil som tomu nesprávnemu človeku a preto teraz musím byť tu. Vraj sa mám naučiť kontrolovať svoj hnev....podľa mňa za to môžu skôr depresie a následné zúfalstvo, ale to je teraz jedno. Môžem byť rád, že som neskončil v base. Aj keď to by bolo možno lepšie." povedal znudene.
"Hm milý." povedala som s úsmevom, poukazujúc na jeho poslednú vetu.
"Ironická." odpovedal mi.
"Že som si to nevšimla." zamumlala som si, tak aby ma nepočul. "Čo to bolo s tými depresiami?" opýtala som sa, lebo som to nezachytila. Ale predpokladám, že nimi trpí, pretože tak rozhodne vyzerá.
"Stratil som všetko čo som mal, takže čo asi s depresiami? Sú súčasť môjho života. To s nimi."
"Môžeš-môžete mi definovať všetko?" opýtala som sa a mala sa chuť zabiť za to, že som sa pomýlila.
"Prišiel som o kariéru, ktorú som si budoval dlhé roky, tým pádom aj o prácu. A ešte o snúbenicu. Už nemám nič."
"Máte rodinu, nie? Práca sa nájde a kariéry mi je ľúto, ale aj tak by vás to už dlho nebavilo. A snúbenica...boli by ste ochotný sa zabiť, keby sa zabije ona?"
"Čo?" zopakoval moju otázku z prednedávna.
"No zabiť sa...tak ako Rómeo pre Júliu, alebo Haimon pre Antigonu?"
"Nie?"
"Tak prečo za ňou žialite?"
"Lebo som ju miloval." pokrútil hlavou.
"Očividne nie dosť."
"Ako to môžete porovnávať? Sú to iba vymyslené príbehy!"
"Drámy. A snúbenica je týmto uzavrená. Ďalej sa tým jednoducho nebudeme zaoberať, pretože na to nie je čas."
A ja ju nenávidím.
"Vy ste vážne psychopat...... Myslíte, že sa dá vybaviť tá basa?"
"Skúste niekoho zabiť a je vaša." povedala som prvé čo ma napadlo.
Existuje divnejšia vec, ako vykať mu?
"Ha-ha."
Áno existuje.
