"Fajn." vydýchol Harry. "Vieš čo mu chceš povedať?" opýtal sa, keď už sme sedeli v aute pred mojim domom.
"Nie." úprimne som odpovedala.
"No ani ja by som nevedel. Ten idiot ti zavolá po dvoch týždňoch a potom si zmení číslo bez toho aby ti to povedal."
No...cesta autom bola dosť dlhá na to, aby som to Harrymu povedala.
"Byť tebou, moc ho nesúdim. Aspoň som o ňom nepísala pesničky."
"Ale on o tebe áno." sladko sa usmial aby tomu dodal ten správny efekt...ugh.
"Dobre. Šetri si urážky na budúci krát." povedala som a začala otvárať dvere. "Ďakujem za zvezenie." dodala som ešte a vyšla.
"A objatie nebude?" vystrčil spodnú peru.
"Ja sa neobjímam." povedala som na oko vážne.
A potom sme sa iba zasmiali a rozlúčili.
Kto by bol povedal, že vydržím v Harryho prítomnosti tak dlho bez toho aby som bola zhnusená z jeho sladkosti.
No...asi si budem musieť zvyknúť.
S hlbokými nádychmi som pomaly vyšla hore schodmi až do môjho bytu.
Odomkla som a vošla.
A Louis tu nie je...
Teda, všade v byte je tma a nepočujem nič.
Nikde nevyžaruje žiadne svetielko z mobilu a Hugo je nezvyčajne potichu na to, aby tu bol niekto cudzí.
Tak tu asi nie je.
A môžem si za to sama.
Hlavne, že som to Alessandre pred nedávnom hovorila.
Odpusť, lebo ťa to bude mrzieť.
A čo ma to teraz? Mrzí.
Ale ja som mu odpustila...veľmi skoro. A aj tak je neskoro.
Možno som aj tušila, že sa to stane. Len ma ovládol môj hnev a odišla som.
Kedy si konečne prestanem kaziť život.
Vydýchla som a po tme prešla do obývačky k Hugovej klietke.
Teraz nechcem svetlo....tma je omnoho ukľudňujúcejšia.
Hneď ako som prišla ku klietke som počula Huga vyletieť a o chvíľu už sedel na pletive, ktoré je pri mne.
Cez okná presvitalo svetlo z mesiaca a tak som videla jeho farebné perie.
"Tak....a zase sme tu sami." pošepkala som a oprela si hlavu o jeho klietku.
Možno to stačí nechať trochu uležať a zajtra bude lepšie. Zavolám mu a ospravedlním sa, že som zdrhla.
No a možno to nevyjde a už sa nikdy ne-
"Ja som tu." zaznelo monotónne z gauča.
"Louis?"
"Nechala si v tvojom byte snáď čakať niekoho iného?"
"Louis!" poslepiačky som prebehla ku gauču a hodila sa naň.
Louis sa posadil a vďaka nočnému svetlu som videla jeho obrysy a mohla ho objať.
"Takže sme v pohode?" opýtal sa s nádejou v hlase a ja som ho radšej pobozkala akoby som mu mala odpovedať.
"Budem to brať ako áno." jeho úsmev bol cítiť z jeho slov, čo ma iba prinútilo objať ho silnejšie.