Vybehla som hore schodmi do budovi a z celej sily zatlačila do vchodových dverí.
Dnes tam budem skôr ako on. Určite.
Pozrela som sa na hodinky a bola som až prekvapená, ako málo hodín je. Iba pol ôsmej.
Otvorila som dvere a keďže som sa nezasekla a netreskla o ne, bolo mi jasné, že už tam je.
Ešte raz mu niekto odomkne a asi niekoho nakopem do riti.
Nie, som milá. Nechám vymeniť zámky.
"Dobré ráno." povedala som hneď ako som vošla. No tentoraz mi nikto neodpovedal a ja som hneď zastala.
Trhla som hlavou do strany a tentoraz Louis nesedel na mojom gauči.
Tentoraz tam ležal a predpokladám, že spal.
Alebo sa iba tváril, keďže v poslednej dobe očividne obľubuje klamanie a zavádzanie.
Potichu som prešla k môjmu stolu a vyzula sa. Otvorila som si diár, ktorý ležal na mojom stole a prezrela, čo ma dnes čaká.
Zo zásady ho nenosím domov, pretože to je jediná možnosť ako sa odpútať od práce. Aj keď sa od nej zrejme úplne odpútať nedá nikdy.
Znovu som sa postavila a prešla k nemu s tým, že ho zakryjem dekou, čo je na okraji sedačky, no v momente, ako som sa nad neho naklonila otvoril oči.
"Čo je to?" opýtal sa a ukázal na moju retiazku, ktorú som mala na krku.
Ktorú mám vždy na krku.
Pretože je to tá retiazka.
"Raz som ju našla na zemi, nič významné." povedala som chladne, iba aby vedel ako sa naozaj cítim.
Pozrela som sa naňho a bolo vidno, že preň ho nie je ľahké zahrať ľahostajný výraz.
Takže bod pre mňa.
.
.
Čo to vlastne robím? Snažím sa mu tu ublížiť?
Mala som chuť zamumlať prepáč, ale zase by som vyzerala ako idiot.
Jednoducho sa musím z tejto situácie nejako dostať.
"Prečo vždy prídeš tak skoro?" opýtala som sa, keď som sa presunula k môjmu stolu.
"Trpím nespavosťou. A tu je to také...ukľudňujúce. Alebo skôr kľudné. Nie je tu žiadny hluk a nikto, kto by ma sledoval cez okná."
"Cez okná?"
"Nič nezvyčajné." mávol rukou a späť si ľahol.
"Dá sa s tým žiť?"
"No už som si za tie roky zvykol. Ale na začiatku to bolo strašné. Bol som preč od domu a nikoho som nemal. Nikoho, ku komu by som sa mohol vrátiť, alebo sa mu vyrozprávať. Povedať mu o svojich sklamaniach." pokračoval a ja som musela prestať vnímať to čo hovorí.
Prečo mám pocit, že tým niečo sleduje?
Pretože tým zrejme niečo sleduje.
A mne sa to nepáči.
"Čo ostatní zo skupiny?"
"Kamaráti, ale to sa nepočíta. Boli sme spolu permanentne a človek potrebuje aj niekoho mimo, inak to prestane zvládať."
"A ty si nikoho nemal? Vážne? Niekto ako ty nikoho nemal? Čo ľudia zo strednej? Nejaký kamaráti?" stupňovala som svoj tlak, až som musela byť úplne nápadná.
