You're my butterfly

Časť 1.- Flashback, Back to my 7th birthday

Čo  si dievča môže želať k siedmym narodeninám viac ako bábiky na hranie a poriadnu tortu? Poriadnu oslavu. Keďže sme na to prostriedky mali s mojou mamou sme sa rozhodli mi pripraviť tú najlepšiu oslavu, ktorá prekoná oslavy všetkých. Samozrejme som pozvala všetkých mojich spolužiakov, kamarátov, a aj rodinu. Ako prvú som musela na 1000% pozvať moju najlepšiu kamarátku Song SeungNi. Už od malička sme boli nerozlučnou dvojkou. Čo by to bolo bývalo za oslavu keby som nebola pozvala môjho milovaného bratranca Seokjina. On bol vždy najväčšou zábavou. Jeho vtipy samé o sebe vtipné neboli. To sa však nedalo povedať o jeho smiechu. Napriek päťročnému rozdielu sme si rozumeli  až moc dobre. Všetko, čo som vedela som sa z časti naučila od neho, alebo on odo mňa? To je jedno. Jedno sa mu muselo nechať. Nikdy som nevidela krajšieho chlapca, ako bol on, v tomto som sa Seung nedivila, že sa jej páčil. To poznáte, tie lásky v mladom veku.

Všetko prebiehalo presne tak, ako som chcela, všetci sa bavili, jedlo bolo dobré. Všetci sa bavili a to donútilo aj mňa sa baviť, napriek tomu, že som sama sedela na stoličke sledujúc ostatné deti, ako jazdili na poníkoch a skackali v hrade. Bola som hrdá na to, ako som ich dokázala osloviť a zabaviť. Každá zábava má však aj svoje temnejšie stránky. Moje uši započuli, ako sa staršie kamarátky rozprávajú.
,,Musí to byť fajn mať všetko, čo chce. Predsa, je aj na nej vidieť, že je z bohatej rodiny. Neviem ako vy, ale ja sa jej budem držať, ako dlho len budem môcť." Pohľadom som ich našla a uvidela som, ako jej ostatné dievčatá na to prikyvujú.

Ohováranie a faloš. Svet je toho plný.Koľkokrát si človek pomyslí, aké by to bolo bez nich. Človek si to moc nechce pripustiť, ale aj to patrí k životu, aj to patrí k formovaniu našej osobnosti. Netreba si toho všímať. Ľahšie sa to povie ako spraví, ale človek  naozaj dospeje, keď prestane riešiť také veci. A v staršom veku  každý z nás sa zasmeje ad tým, čo tak moc riešil.

Oslava sa skončila ako iné. Rozlúčila som sa s hosťami a potom zaliezla do svojej izby, kde som upadla do toku myšlienok. Na hrudi som zvierala knihu, ktorej som úplne nerozumela, ale jej myšlieku som chápala až moc dobre.
,,Zlatíčko, je čas ísť spať. Ráno skoro vstávaš, máš hodinu angličtiny." Mama ku mne podišla a dala mi pusu na líce.
,, Sprav si hygienu a potom si naozaj ľahni nech ráno ľahšie vstaneš. Po ceste ešte pôjdeš aj vyprevadiť Seokjina."Usmiala sa a jemne ma pohladila po vlasoch. Ja som len prikývla a utekala som do kúpelne. Len čo som sa osprchovala, obliekla do pyžama a vydrhla zuby, nenápadne som sa vydala do Jinovej izby. Nechcelo sa mi spať samej.  Jemne som zaklopala.
,,Jinnie? môžem dnes s tebou spinkať?"

,, Dobré ránko." Spoločne sme sa s Jinom presunuli do  jedálne po rannej hygiene.
,, Zase si spala u Seokjina, Mina?"Otec sa zasmial.
,,Možno?" Spoločne sme sa zasmiali a nikto už nemal žiadnu ďalšiu poznámku, keďže jedlo už bolo na stole.

Po raňajkách sme sa spoločne vydali do auta. Jina mal šofér po ceste vyložiť pri kaviarni, kde už na neho mali čakať rodičia.  Nepadlo ani slovo. Jin bol zaneprázdnený knihou a ja som cez okno sledovala preplnené ulice Soulu, ktoré ma nikdy neprekvapovali. Auto konečne zastalo v centre mesta pri nejakej kaviarni.

,,Ahoj Miinnie." Ešte pred tým ako vystúpil mi stihol roztrapatiť vlasy.
,,Ahoj Jinnie, budúcu sobotu sa vidíme." Vycerila som na neho svoje zúbky, teda ak sa to dalo zubami nazvať.  Sem tam mi zub, dva chýbali, ale veď to patrí k vývinu. Úsmev mi opätoval, zavrel dvere a ešte mi aj zakýval. Auto sa pohlo. Celý čas som mu kývala cez zadné okno, stále s úsmevom na tvári. To som, ale nevedela, že stač naozaj sekunda a Jinov pohľad sa zo šťastného, usmievavého zmenil na zhrozený a oči zostali plné strachu.  Ja stále s úsmevom na tvári som prijala svoj osud, o ktorom som ešte ani len netušila.