Mina
,,Kto by to bol čakal, že naša milovaná a dokonalá Park MiNa je zase prvá na skúškach z celej školy?"
,,Úplne nečakané..." Samozrejme, že sa to dalo čakať. Snažím sa viac ako iný. Musím sa snažiť viac ako iní. Len ma prekvapuje ako sa mohla z mojej najlepšej kamarátky stať jedna z tých oblúd, ktoré už ani človekom neviem nazvať. Naše cesty sa síce rozdelili, ale je poľutovania hodné ako moc sa za posledných jedenásť rokov zmenila. Už viac nie sme tie sedemročné dievčatká, ktoré si všetko hovorili. Už pomaly máme osemnásť, už sme skoro dospelé, ale aj tak sa chová viac ako dieťa, než keď dieťaťom bola. Vzala som si svoj ruksak a mala som v pláne ísť na obed, teda von si sadnúť na lavičku. Zastavila ma však niečia noha a pád. Všetci sa začali smiať. Nejako sa mi podarilo zdvihnúť a odísť preč. Sadla som si na lavičku a otvorila som obedár, kde mi mama pripravila ľahší obed. Stratila som sa hlboko v myšlienkách. Kde sa to všetko pokazilo? Bolo to tým, že som ju odohnala? Alebo to bolo tým, že sme sa obe zmenili? Alebo, že kvôli mne sa s ňou Jin rozišiel? Kde to všetko začalo, kde to nabralo druhý smer...Flashback
,,Mina prosím rozprávaj sa so mnou, poď von. Môžme robiť hocičo, čo chceš." Seung už bola zúfalá. Nevideli sme sa vyše štyroch mesiacov a ja som aj tak stále odmietala vyliezť zo svojho brlohu.
,,Nechaj ma teraz tak Seung, nemám náladu sa vidieť s inými ľuďmi." Bála som sa s ňou porozprávať. Ďalej som už len počula vzďalujúce sa kroky. Nerada ju od seba odstrkujem, ale teraz nemám na výber.Sedela som na svojom mieste v škole. Nikomu som neodpovedala, s nikým som sa nebavila.Ani učiteľom som neodpovedala. Medzi tým, čo moja popularita klesala tá Seung rástla. Po ôsmych rokoch s ňou išiel konečne Jin von. Samozrejme, že som bola za oboch rada, ale vyhýbala som sa im. Dokonca aj Jinovi. Tomu človeku, ktorý bol pre mňa najväčšou oporou. So Seung sme nemali už nič spoločné. Ako sme rástli stali sme sa pre seba len viac cudzími.
Zmena. Každý si tým prejde, aj keď si to neuvedomuje. Prestávajú ho baviť veci, ktoré kedysi miloval. Začína sa zaujímať o veci, o ktorých pred tým možno ani nevedel, že jestvujú. Všetko sa mení, nič nezostáva také isté. Ľudia sa menia veci sa menia, zvieratá sa menia. Dokonca aj kamienky v rieke sa menia, preto nikdy nestúpime do tej istej rieky dvakrát. Môžeme stúpiť na to isté miesto, ale už nebude ako predtým. Rovnako je to so vzťahmi. Zmena, ale značí aj rast. Práve preto zmena nie je zlá, len nám pomáha uvedomovať si niektoré veci.
Bol to deň ako každý iný. Vstala som, spravila hygienu, vzala desiatu, išla do školy, posmech, obed, opäť škola a cesta domov. Tentokrát som ani nestihla prejsť cez školskú bránu, nestihla som vliezť do auta, do bezpečia. Seung s jej kamarátkami sa niečomu smiali. Samozrejme, že som ich podľa hlasu spoznala.
,,No čo nemehlo? Dnes si ešte nespadla, že? Asi by som to mala napraviť." Už som čakala pád na tvrdú zem. Veď to človek čaká keď niekto do neho sotí. Pád neprichádzal. Namiesto toho som sa ocitla v pevnom ochranárskom náručí.
,,Veril som ti. Myslel som si, že spolu vychádzate. Kto ale mohol tušiť, že aj ty patríš medzi takých ľudí. Velice som sa v tebe sklamal, myslel som si, že si vyspelejšia. Takto to už ďalej nepôjde. Končím s tebou." Jin ma vzal na ruky a posadil ma do auta. Ešte určite zbehol po moju tašku, ktorá mi pri očakávanom páde spadla z ruky. Dvere sa zabuchli aj ja som cítila teplo Jinovej ruky na svojom rameni. Auto sa pohlo. Hlavu som položila na jeho hruď. Slzy išli samé.
,, Prečo sa tak ku mne správajú, aj keď sa k nim ja nijako nesprávam? Celý čas ich ignorujem a trpím všetko, čo mi robia.... To ich to nikdy neprejde? Prečo som si myslela, že tento život bude ľahký? Prečo som si myslela, že zakryť moju slepotu bude to najlepšie?"END
Je to hriech byť slepou? Ja som si to nevybrala. Ale sama som si vybrala, že sa nebudem hrať na inú, aj keď ňou som. Čo by povedali, keby sa dozvedeli, že nič nevidím?
KAMU SEDANG MEMBACA
You're my butterfly
Fiksi PenggemarKoniec je začiatkom a začiatok je koncom. Vždy treba prijať to, čo nám život dáva a nie sťažovať sa na to, čo nám nedal alebo vzal.