Posmrtný denník

...

Prídem. - Peter

Z čítania ma vyrušila táto správa, čiže zajtra príde k nám domov, musím dať vedieť Michalovi, čo keď mi bude chcieť ublížiť? Alebo ma napadne? To by nedopadlo dobre.

Drahý denníček!
  Júl sa blíži ku koncu a to znamená len jedno. Rodičia sa vracajú a ja už zajtra poputujem do Rakúska! Teším sa ako malá. Michal moje pozvanie odmietol, čo ma veľmi veľmi mrzí, lebo mám pocit, že sa medzi nami stihlo vytvoriť isté puto.
  Dnes som bola na menších nákupoch aj spolu s M. Potrebovala som nové štetce, 2 plátna a farby, vždy keď idem k babkám tak tam namaľujem obraz, robím to od svojich jedenástich. Aspoň vidím ako sa moje zručnosti posunuli.
  Od kedy sa stretávam s M. cítim sa vyspelejšie a váženejšie, no váženejšie asi veľmi nie, hlavne keď ideme do klubu blue. Začína sa mi veľmi páčiť, ale okrem držania za ruky a pár objatí sa nestalo nič! NIČ!! Je to vôbec normálne? Keby ma tak pobozkal, možno by som konečne zistila čo k nemu naozaj cítim. Miestami mi je ako brat, bol so mnou dnes na tých nákupoch a konečne som sa dozvedela kde pracuje. V kníhkupectve!
  Išla som si kúpiť tri knihy, dve v slovenčine a jednu vo francúzšine. Bol to môj druhý jazyk na ZŠ no a na strednej bude prvý, ak nerátam angličtinu. Pravda vyšla najavo keď sme dostali na celý nákup 25% zľavu, no a potom to z neho celé vyliezlo.
  Bol dokonca u nás doma a zoznámila som ho so Silviou, ktorá nám priniesla keksíky a džús. Pomáhal mi baliť sa a veľa sme sa pri tom nasmiali. Miestami sa choval ako môj skutočný frajer, napríklad mi nechce dovoliť zobrať si dvojdielne plavky! Vraj ma budú Rakúšania očumovať. Vytrhla som mu ich z ruky s hodila do kufra so slovami: ,,No a čo potom tí Taliani!" Vybehol na mňa a zvalil ma na zem. Skoro ma ušteklil na smrť!
  Je skoro jedna hodina po polnoci, a až pred piatimi minútami som ho vyprevadila s ťažkým srdcom, že ho uvidím až týždeň pred školou. Ale čo už, moji zahraniční priatelia mi už stihli písať na FB, že sa veľmi tešia na mňa.

Ich auch! (ja tiež)

31.júl 2015  piatok  0:55

Drahý denníček!

  Tak už som vo vlaku na ceste do Viedne. Je presne 14:05 a som ako vykoľajená. Na vlakovú stanicu ma odniesol šofér a odprevádzala ma Silvia.

,,Dávaj si na seba pozor, dieťa moje", dieťa moje. Zahrialo ma pri srdci, tak ma nikdy nenazvala ani len moja vlastná mamka.

,,Budem Silvia, sľubujem!" zvolala som a hodila sa jej do náručia.

,,No a tu už ide tvoje prekvapenie." Odtiahla sa odo mňa a zapozerala sa do diaľky. Čo? Aké prekvapenie? Otočila som a uvidela som ho. Michala. Rozbehla som sa k nemu do náručia. 

,,Hádam si si nemyslela, že ťa nechám odísť len tak, Valérius!" 

,,Nevolaj ma tak!" zasyčím cez zaťaté zuby.

,,Veď vieš, že žartujem. Koľko času nám zostáva?" Prekvapene som naň ho pozrela.

,,Ty nejdeš so mnou?" Zabolelo ma v hrudi.

,,Nie, veď som ti to už hovoril. Čo si zabudla?" Aha.

,,Nezabudla... ja len. To je fuk. Takže si sa prišiel rozlúčiť? Aké milé! Ako si vlastne vedel, kedy odchádzam?" Zmenu v mojej intonácii musel postrehnúť aj hluchý.

,,Dohodol som sa so Silviou. Budeš mi chýbať a veľmi." Zazrela som práve v jeho očiach smútok?? Práve začali ohlasovať môj vlak, nešťastne som sa mu zadívala do očí. ,,No...hmm...doniesol som si toto, aby si si každý deň vedela pripomenúť, že tu na teba čakám." Vytiahol darčekovú krabičku, v ktorej sa nachádzal strieborný náramok. Má retiazkový tvar a v strede je medailón, na ktorom je vygravírované M. Jednoduché a krásne M. Hodila som sa mu do náručia.

  Po tomto lúčení už prišiel môj vlak a ja som nasadla, zamávala Silvii a Michalovi. Cestu zabijem opakovaním nemčiny, nech sa na mňa nehnevajú, že neviem základné frázy!

14:20

  Tak už som u starkej a umieram únavou. Sklamala som kamarátov lebo som nechcela ísť dnes von. No nech sa mi nedivia! Toľko hodín vo vlaku by skolilo aj ich. Idem si teda hodiť sprchu a spať, ráno by som chcela ísť behať... Hamiltonovi prospeje alpský vzduch. 

31.júl 2015  piatok  22:30

 

Ráno som sa zobudila s denníkom pohodeným vedľa seba. Okamžite som vyskočila na rovné nohy a zavrela ho. Poobzerala som sa okolo seba či nenájdem nejaký znak o tom, že tu moja mamka. Ale nič, nikde. Tak som si vydýchla.

Zašla som do kúpeľne, napustila som ľadovú vodu do rúk a ponorila do nej tvár. Bože, to bude zasa deň. Dvihla som hlavu a skoro dostala infarkt! V zrkadle stála ona a pozerala sa na mňa. V ruke držala hodinky a ukazovala na nich. Pozerala som na ten odraz v zrkadla a snažila sa zistiť čo mi hovorí. Obzrela som sa za seba no nikto tam nestál, dokonca aj odraz v zrkadle zmizol. Zmizla, len tak.

Obliekla som sa do domáceho úboru a išla si spraviť raňajky. Na linke som predsa len našla odkaz od mamky.

Musela som ísť do práce o čosi skôr. Raňajky máš v chladničke, prídem ako vždy. Ľúbim Ťa! –Mama

Ako mŕtvola som sa naraňajkovala a začala sa učiť. Ale ten denník položený na stole, pokúšal ma neskutočne. Lenže nemohla som si to dovoliť. Keď prídem do školy bude to posledný týždeň kedy sa píšu písomky a ústne sa skúša. Takže to bude.... no skrátka super. Takže žiadny denník!

῀

Stŕpnutá som sedela pripravená v obývačke a čakala na znamenie od dverí, že už je tu. Konečne. Zaklopal. Otvorila som dvere a rukou urobila gesto aby vošiel.

,,Ahoj, poď ďalej."