mama prevrátila očami a opäť jej padli na doktorove auto. stískala volan, akekoby to bolo to posledné čoho sa môže chytiť pred pádom.
"vieš, že mi príde velmi sympatický?" odmlčala sa.
"jakub... ja-kub, jakub - aj meno má krásne." rozplývala sa nad ním akoby mala 13 rokov a nikdy nemala frajera.
"mohli by sme už ísť, som v celku smädná." povedala som so smiechom.
"čo keby som bola sabrina bryhová." mama si zamrmlala popod nos.
"pani sabrina bryh. bryhová... brych." nachvílu zostalo v aute ticho.
"čo znie lepšie?" mama mi položila otázku a ja som hneď vybuchla do velkého smiechu.
"pane bože chováš na ako pubertiačka." povedala som pomedzi smiech.
