Znamenitá 2 [znovuzrodená]

1.

Všade bolo množstvo krvi. Na zemi bola tmavá, smradľavá a lepkavá, ktorá na rozdiel od vrstvy pod ňou, svetločervenej, hnijúcej a riedkej, vynikala ako tmavý mrak na jasnej oblohe.

Nebolo najmenších pochýb, že toto miesto je stelesnením všetkého zla na svete. Všade navôkol prevládala prevažne karmínovo červená, rubínová červená a krvavo červená farba. Avšak dalo sa tu naraziť aj na bezduchú čiernu, vyjadrujúcu nekonečný strach a prázdnotu.

Takto nejak sa cítila Linnéa. Svojím azúrovo modrým šatom tu vyčnievala ako strom uprostred rozľahlej lúky.

Klačala na špinavej zemi, zviazaná a spútaná, akoby jedenásť rokov v inštitúcii nebol dostatočne dlhý čas. S ťažkosťou otočila hlavu a pohliadla na tváre svojich priateľov, pokrývajúce napätie a značný strach.

Ťažké okovy na zápästiach ju ťahaly nižšie a nižšie až myslela, že sa prepadne do ešte hlbšieho pekla. Ale to už asi nebolo možné.

Opäť pohliadla na svoje kolená zahalené v kvalitnej, teraz už dotrhanej a špinavej látke. Ešte pred nedávnom boli čističké a voňavé, keby jej do izby počas noci nevnikol nejaký votrelec a nezobudila sa tu.

Nevedela či je to vnútorná sebazáchova alebo boží hlas, ktorý jej v hlave kričí, že to kde sa ocitla spolu s Emmy a Julianom je voľná vstupenka na neobmedzený žiaľ a bolesť.

Emmy, nachádzajúc sa hneď po jej pravici sa nepohodlne pomrvila a tým si vyslúžila nepekný kopanec od mŕtveho človeka. Isteže človek to nebol, vďaka svojim pazúrov dlhým pol metra by mohol nahrádzať Matku Brionu na mieste inštitučného kata.

Emmy potichu zanadávala, ale ako sa hovorí s dozorcami si neradno zahrávať. Do brucha jej letel další kopanec, tvrdý dostatočne na to aby spôsobil neuveriteľnú bolesť, ale nebol smrteľný.

Julian už mal toho všetkého akurát tak dosť. Ešte včera si pohodlne vylihoval v paláci obklopený skvelým jedlom a v prvom rade najlepšou strážou.

O sebeobrane toho vedeľ toľko ako o povahe dievčat, a v duchu aj si aj on nadával do všetkých bláznov, prečo neprijal pomoc od svojho brata keď mu ponúkal, že ho niečo málo naučí. Zakaždým sa mu ho však podarilo odbiť s tým, že na paláci majú tú najlepšiu stráž v okolí. Bol to naozajstný hlupák.

Linnéa mala čo robiť, aby zo seba nevydala pridusený výkrik, keď s reťazou, ku ktorej boli všetci priviazaný, šklblo a tým im dalo najavo, že sú teraz už naveky v jej moci.

Prinútila sa vstať, nasledujúc Emmy a Juliana, ktorým sa takmer ihneď podlomili kolená. Chlap s pazúrmi ich niekam vliekol a oni sa premáhali aby nespadli a nerozbili si hlavu o tvrdú dlážku.

Vliekli sa ako obetný barani, ktorými bezpochyby v tú chvíľu boli. Možno to bolo iba prirodzené správanie sa koristi, možno nie. Avšak keď vstúpili do obrovskej miestnosti na ktorej čele stál mohutný trón so ženou, uvedomili si, že ak by boli obetným baránkom mali by sakramentské šťastie.

Takmer ihneď ich oslepilo svetlo ostré ako pazúri velikánskeho chlapa. Nedbal na to, že im svetlo vypálilo oči, tiahol ich kamsi ďalej, dokonca viac agresívne ako pred okamihom.

Keď bola Linnéa opäť schopná otvoriť oči a zaostriť, uvedomila si, že je naozaj v pekle. V pravom, nefalšovanom pekle.

Rozhliadla sa a sánka jej poklesla voľakde ku rozbitým kolenám. V skutočnosti jej klesla ani nie ku golieru zničených šiat. Takto si peklo nepredstavovala.

Pamätá si akoby to bolo včera, čo jej spolu s Emmy Matky rozprávali o pekle. Bolo ľahké im uveriť, no teraz...

Zdvihla hlavu hore a v krku jej nepekne zapraskalo. Strop bol vysoký ako múri inštitúcie. Klenuli sa do prekrásneho oblúku, zdobeného množstvom ornamentálnych prvkov a rezaných línii tvoriace nezopakovateľné obrazce. Všade naokolo nachádzajúce sa koče, množstvo malých démoních živočíchov a fontána vystrekujúca červenkastú tekutinu - nepochybne krv.

Linnéa sa striasla a v duchu by sa aj zasmiala nad Matkami, ak by nebola v takejto situácii. Matky označili peklo ako nekonečná pustatina v ktorej sa nenachádzalo nič iné iba tekutý oheň.

Muž držiaci ich v hrsti ich ako také nepodstatné krysi nevlastniace žiadne práva posotil tak, aby dopadli na už aj tak rozbité kolená. Boli presne pred trónom a... páni.

Bol obrovský, tak aby ste sa cítili malý, bezradný a nevýznamný. Trón bol čierny, predstavujúc mučivú smrť. Linnéa nevedela identifikovať z akého bolo materiálu, avšak to momentálne nebolo podstatné. Podstatné bolo kto na ňom sedel.

Jej matka. Nepríjemne sa striasla. Prisahala by, že jej matka sa s milej a ustaranej zmenila na dominantnú beštiu riadiacu peklo. Presne tam aj patrí, pomyslela si. Ona o matku prišla už v štyroch a toto jej matka nebola. Jej matka totižto zomrela v deň keď sa jej rozpadol celý život.

Žena na tróne mocnom asi ako ona sama, vstala a premerala si ich pohľadom so zdvihnutým obočím. Inak na jej tvári nezachitila ani náznak nejakej emócie.

Prezerala si ich akoby boli dobytok ktorý si chcela zakúpiť, no uisťovala sa, či je v sto percentnom stave aby neinvestovala do niečoho čo by nemalo zmysleľ.

Odvrátila od nich pohľad a kývla na chlapa so slovami: ,,Zabiť."

Linnéi poskočilo srdce pri jej chladných slovách. Emmy a Julian začali kričať, prosiť a nariekať, ale prd im to polo platné.

Predtým než ich chlap odviedol boh vie do akej diery kde si počkajú na dátum smrti, matke venovala znechutený pohľad. Tá len odvrátila beztak nečitateľný pohľad.

Chlap ich vliekol dolu po nebezpečne strmých schodoch vedúcich kamsi hlbšie a hlbšie. A Julianovi bolo hneď jasné kam. Sám to miesto niekoľko krát navštívil, aby vedel, že ich tam nečaká nič iné ako záhuba a šialenstvo.

Chlap preťal reťaz spájajúcu ich, a tým ich od seba oddelil. Pokynul ďalším nechutným mužom a tí zobrali Emmy a Linnéu a vliekli ich preč od Juliana.

Chlap otvoril kovové dvere a vstúpil. Julian hneď spoznal, že sú vo väzení, obklopený stovkami cieľ. Až keď ho chlap vhodil dovnútra ako použitú vreckovku, uvedomil si, že toto je ich koniec.

—
Prvá časť! Dúfam, že Znamenitá 2 sa Vám bude páčiť. Užite si čítanie :)