Znamenitá 2 [znovuzrodená]

23.

Mal pravdu. Na další deň prišiel chlapec okolo dvanástich. Jeho blankytne modré oči jej pripomenuli tie Kleistove. Bolo to zničujúce. Vedel dopredu čo ho čaká? Obetovať toľko detí pre nič. Bolo jej na vracanie.

Vedela však jedno: pokiaľ nevýde z tých dverí, prežije. To je hlavné. To pretrváva. Nemôže sa nechať zabiť. Emmy so zverencami ju potrebujú živú. Mŕtva im nebude na nič.

Preto sa bude snažiť svoj odchod čo najviac oddialiť - nie, žeby ju od tiaľ niekto odháňal. Teda až na Leviathana. Fakt, tvoria s jej matkou skvelý pár. Našli sa.

Preto by ich mohla rozhádať. Znie to príšerne - lebo to tak aj je - ale má azda na výber? Bude to však ťažké, vážne ťažké. Nemôže sa prerieknuť, že je jeho dcéra.

Dlho nad tým rozmýšľala.

,,Nudím sa," zašomrala už asi po piaty raz. Leviathan si frustrovane prehrabol vlasy. Mal jej plné zuby - nie doslova. Zatiaľ.

,,Ako to tu môžeš vydržať?"

,,Nijako." Sakra, ten je, ale výstižný. Až to zabolí, tam u srdca.

Tak inak: ,,Máš nejakú rodinu?" Dobre, ide na to zhurta. Prečo by ho mala nabádať ako malé dieťa s jedlom, keď mu ho môže vraziť priamo do úst?

,,Nie," odfrkol si. Bastard jeden.

,,Viem, že máš ženu." Bum! Úder priamo do líca. Máš to mať ty kôpka nevďačnosti. Takto si váž rodinu aj naďalej a schytá to aj druhé.

Hlaveň klinca.

,,Kto ti to povedal?"

Kladivo.

,,Predsa vládkyňa tvojej ríše."

Tresk!

Leviathanovi to zjavne pripadalo vtipné. Zarehotal sa - nápadne silene. Ani sa neunúva popierať to.

,,Tá sviňa ma tu drží ako rukojemníka. Ak by som mal príležitosť zabiť ju, neváham ani na okamih." Má násilnícke sklony. A ona s ním musí byt zavretá v jednej komnate. Jednej!

Chcela niečo povedať. Predbehol ju.

,,Prosím ťa, buď už ticho, prosím ťa, Linnéa." Povedal to nie dvakrát príjemne. Toto je jej otec? Slušné návyky si zabudol kde. Doma? (Asi ťažko doma je práve teraz).

Ponorila sa do ticha. Do svojich myšlienok. Jediné čo jej zamestnávalo myseľ bolo jedno srdce. Jeden človek. Jedno meno. Kleist, Kleist, Kleistkleist...

***
Emmy sa nikdy nikomu nepriznala so svojím umeleckým talentom. Považovala ho skôr ako dar. Hovorila vám už niekedy ako predala kravu ako šesťročná? Spať však k jej daru.

Neylan - toto je pre teba:

Slnko svitá, skoré ráno,
Neylan padá, aké sladké víno,
Padá, padá, až do papule Leviathana.
Hurá, hurá, Leviathan viac neotáľa.

Sušené lístie, dobrá odroda,
Neylan malá, akože to máš rada?
A stádo divých Bubalosov - dup, dup, dup,
A tvoje kosti v súhlade - puk, puk, puk.

K tretej strofe sa zatiaľ nedostala. Tieto dve jej dali dosť zabrať. Raz možno napíše knihu - ak sa naučí písať.

,,Naozaj ti nedali jesť celý týždeň?" Nechápala Emmy. Človek by čakal nejakú zmenu ale- nie naozaj nič. Ani pol kila. Absolútne žiadny rozdiel.

,,Áno, bolo to príšerné," súhlasila. Súhlasili aj jej kosti - obalené v hrubej vrstve tuku.

,,Si v poriadku?" Myslela teraz - nie pred tým.

,,Je to lepšie."

,,Skvelé."

Zo zvyšnými zverencami sa rozprávala takmer celý deň, hádala. Sadli si do kruhu - tak ako im to kobka dovoľovala - a hovorili. Prevažne na tému jej výsosť Neylan. Prečo nemôže byt ona stredom pozornosti? Život nie je fér.

***
Žena spomínala na svoj život pred tým. Mala všetko čo jej vytvorilo úsmev na teraz pochmúrnej tvári. Dieťa. Dávno mŕtve. Ostala sama ako prst. Navždy. Asi jej to bolo určené. Osud. Neznášala sa za to, že naň všetko zhadzuje, akoby to bola jeho vina. Nebola. Mohla si za to sama.

Sawyer zmizol. Asi utiekol aj s tou dievčinou. Vraj tu znova je. Alebo je mŕtvy. Opäť ostala bez spoločníka. Pravdepodobne jej to bolo súdené, (súdené - prepáč osud, nemyslela to tak, ako to vyznelo).

O koho ešte príde? Ostala tu Dahlia - druhé dieťa jej vezniteľky. Nikdy ju však nestretla. Svoju neter. Podľa Sawyerovho rozprávania môže byť vďačná...hľadala správne slová...osudu. A je to tu znovu.

Život je kruh. Kruh je odpoveď.

Zničená vlastnou minulosťou, pomrvila sa na studenej dĺžke. Nahmatala si priehlbinu na nechutnej kombinéze. Vo vačku menšom ako päsť mala ukryté tajomstvo. Už desať rokov, alebo aj viac, ho skrýva pred zrakmi ostatných. Nevedel o tom ani jej synovec. Bolo to riziko. Nemohla ho podstúpiť.

Ešte nenastal čas. Dosť dlho, ale musela so svojím tajomstvom vynaložiť čo najlepšie. Keď príde vhodná chvíľa, nepochybne, odíde so vztýčenou hlavou. Ak jej to chrbtica dovolí.

Teraz jej ostáva čakať. Čakať na osud.

***
Má to.

Keď temnotu zahalila temnota a mračná oblapili slnko, ktoré pravdepodnobne už nikdy neuvidí, zrodil sa nápad. Konečne je to kompletné. Večné ako pravda, že jej vlasy už nikdy nebudú prekvitať.

Ale prišlo to. Videla to celkom jasne. Ak chceš vypestovať záhradu, musíš veriť v zajtrajšok.  Doposiaľ tomu nerozumela. Bola vymetená ako hlavy Matiek. Teraz pochopila nepochopiteľné. Porozumela svojmu osudu. To je dôležité. To pretrváva. Až do konca.

Bola pripravená. Keď príde jej čas. A ten, nepochybne, príde. Vedela to tak ako fakt, že jediná vec je istá. Smrť. Či príde neskoro alebo naopak, nezáleží na tom. Dôležité je čo s tým časom kým sme tu využijeme. Ona to vedela.

Tretia strofa:

Keď vtáci švirikajú, hlásia koniec,
Keď ľudia vykrikujú, prichádza koniec,
Keď batolatá vzlykajú, nastal koniec,
Keď blesky padajú, je koniec,
Keď Neylan klesá, Smrť ju víta.

S radosťou drahá Neylan.