Valpurgina noc

Keď strácame nádej...

„Čo to robím? Musím ísť preč, inak ju zabijem," šepla som vydesene. 

Až potom som si uvedomila, že som to povedala nahlas. 

„Lucka, si to ty?" spýtala sa znova. Počula som, ako sa približuje. 

„Stoj," povedala som roztraseným hlasom. 

Cítila som, ako zastala. Cítila som jej stúpajúci strach. 

Je to také ľahké. 

Nie, nie je. 

„Áno, som to ja. Prosím, nezľakni sa. Nekrič. Urob niekoľko krokov dozadu," ozvala som sa pomaly. 

Neverí mi, pomyslela som si, pretože som nepočula pohyb. 

„Prosím, urob to," povedala som naliehavo. Počula som zašušťanie látky a vŕzganie podlahy. 

„Idem von, dobre?" upozornila som ju roztrasene. Pristihla som sa, ako prosím, aby sa nezľakla. Aby nekričala a nekládla zbytočné otázky. A dala mi priestor, aby som ušla preč. 

„Lucka, čo sa s tebou deje? Je to nejaký vtip?" vytrhol ma zo zamyslenia jej vystrašený hlas. 

„Nie, nie je." 

Nečakajúc na jej ďalšie otázky, pomaly som vyšla von. Svetlo ma na chvíľu oslepilo.Pozrela som sa na Nelu. Vytreštila oči a stuhla. Ruky si pritisla k tvári. Cítila som jej splašený tlkot srdca. Videla som jej pulzujúcu tepnu. A vyhladla som. 

Pomaly sa pohnem k nej. Vykríkne. Jej krik je taký sladký, ako rajská hudba. Na tvári sa mi rozleje úsmev. Nela cúva dozadu, ruky inštinktívne vystiera pred seba. Hlad ma oberie aj o zvyšok kontroly. Ako blesk sa k nej prirútim. Zastanem kúsok pred ňou. Natiahnem ruku. Jej ďalší výkrik páchne strachom. 

Zalapala som po dychu. Len tak-tak som zastavila ruku blížiacu sa k jej hrudi.Odtackala som sa niekoľko krokov dozadu. 

„Choď preč," zachripela som. 

„Lu-lucka?"vykoktala vystrašene. 

„Choď preč," šepla som a odtackala sa o niekoľko krokov dozadu. Potkla som sa a padla na zem. Nela ku mne prišla bližšie. 

„Čo sa ti stalo?" 

 Srdce sa mi zovrelo a brucho naplo. 

Vyskočím a zdrapnem ju za ramená. Uškrniem sa. 

„Mala si ujsť, kým bol ešte čas. Konečne zistím, ako chutí tvoje srdce," zašepkám jej do ucha. 

Pobavene sledujem, ako vytreští oči. Nakloním sa k nej bližšie a zhlboka sa nadýchnem. Vonia dokonale, levanduľa sa mieša so strachom a krvou vytekajúcou z jej rán. Pritisnem nos k jej odhalenému krku. Pomaly vyplazím jazyka obliznem jej kožu. Cítim, ako jej naskočia zimomriavky. Do nosa mi udrie pach potu. Usmejem sa a natiahnem ľavú ruku k jej hrudi. Dýcha plytko. Hrudník sa jej rýchlo nadvihuje. Trasie sa. Napnem svaly a pripravím sa. Predstavujem si, ako ruka prerazí hrudník. 

Vzlykne.Prekvapene žmurknem, keď mi na čelo dopadne horúca, slaná slza. Zažmurkám a uvedomím si, že plačem tiež. 

Slzy mi stekali po tvári. Už neboli len Neline, boli aj moje. Rozvzlykala som sa a pevne ju objala, dávajúc pozor na to, aby som ju už nezranila. 

„Prepáč, je mi to tak ľúto..." šepla som pomedzi vzlyky. 

Matne som si uvedomila, že sa pohla. Chytila ma za ramená a celou svojou silou odstrčila od seba. Zapotácala som sa a spadla. Bolestivo som narazila hlavou o roh postele. Zaklipkala som očami, keď sa mi pred nimi roztancovali fialové škvrny. Pomaly som sa posadila a siahla rukou na hlavu, v ktorej sa mi ozývala pálčivá bolesť. Pozrela som sa na dlaň. Bola od čiernej tekutiny. Zdvihla som oči k Nele. Na tvári mala vystrašený výraz. No oči sa jej leskli. Možno plakala. Možno sa bála. Alebo to bol vzdor. Znova som sa pozrela na moju čiernu krv. 

„Lucka, prestaň. Drž sa odo mňa ďalej," povedala pevne. 

„Ja..." 

„Nie, žiadne ty. Toto nie si ty. Už dávno to nie si ty. Si monštrum. A pre všetkých bude lepšie, keď pôjdeš preč," skočila mi do reči. 

Prekvapene som zažmurkala. Akoby sa mi pred očami premietlo celé naše priateľstvo. 

Po všetkých tých rokoch, keď sme stáli jedna pri druhej a podporovali sa, ona mi teraz povie toto? 

Práve vtedy, keď ju najviac potrebujem? 

Čo nevidí, že bojujem? 

„Nela, prosím, odpusť mi. Prosím, pomôž mi dostať sa preč," šepla som zúfalo. 

„Nepomôžem ti. Práve si ma takmer zabila. Dvakrát. Toto priatelia nerobia. Toto robia monštrá,"odpovedala pevne. 

Akoby som ju nespoznávala. V očiach mala takmer oceľovú silu, ktorou mi prikazovala, aby som odišla preč. Stúpla vo mne zlosť. 

Si monštrum. Drž sa odo mňa ďalej. 

Vnútornosti sa mi zovreli. Zamračila som sa. 

Som monštrum? 

Tak dobre, ale mne rozkazovať nebude. 

Pomaly si kľaknem. Prižmúrim oči. Už sa neusmievam. Napnem svaly. 

Som pripravená. Viem to. 

Vyštartujem. Nela sa pokúsi ujsť. Nechám ju. 

Nech si myslí, že sa dostane k dverám. A na chodbu. Nech získa nádej. 

Zúrivo sa zasmejem a dovolím jej, aby prebehla popri mne. Potom sa za ňou rozbehnem. Rýchlo ju dohoním a schmatnem za vlasy. Potiahnem ju dole. Sledujem, ako padá na zem. Kričí. Vrhnem sa na ňu. Vystrčím ruku vpred a zaborím ju do jej hrude. Pevne zovriem srdce. Nela vytreští oči a dostane kŕč. Schúli sa a klokotavo vykríkne. Svojimi slabými rukami zovrie tú moju, trčiacu z jej hrude. Stisnem srdce pevnejšie. Neline oči sa obrátia stĺpkom a skryjú za viečka. Na čele jej vyrazí pot. Stratí silu v nohách a zvalí sa na mňa. Obliznem si pery a vytrhnem srdce. Nelino telo sa mi zvalí k nohám, zvláštne pokrútené. Nakloním hlavu a pozriem na moju korisť. Srdce vyzerá medzi mojimi pazúrmi zvláštne malé. Dychtivo pozorujem krv stekajúcu z mojich rúk. Priložím srdce k perám. A chcem sa zahryznúť.