Hodinka kritiky

To je můj sen! // pogmanka

Na úvod - totálne mi blbne Watt, čiže ak sa niekomu zobrazuje nedokončená verzia recenzie, ospravedlňujem sa, ale fakt neviem, čo s tým mám už robiť.

Mám vôbec vymýšľať výhovorky, prečo mi trvalo štyri mesiace vydať túto recenziu? :D Jediné, čo k tomu asi môžem povedať je, že ďakujem za trpezlivosť <3

Dnes sa pustíme do príbehu s názvom To je můj sen!  od autorky pogmanka.
Klasicky, recenzia obsahuje niekoľko spoilerov, ktorým som sa bohužiaľ nedokázala vyhnúť. Čítate na vlastné riziko.

Poďme na to.

Podľa coveru, anotácie a dokonca aj samotného názvu je na prvý pohľad jasné, že nepôjde o hlboký filozofický román s tridsiatimi komplikovanými vedľajšími zápletkami. A to vôbec nie je mínus, naopak - čitateľ viac menej presne vie, do čoho ide, a ak hľadá vtipnú oddychovku, pravdepodobne sa tomu rozhodne dať šancu.

Jediné, čo ma vydesilo bol počet kapitol. 94! Reálne som dostala mini-infarkt, keď som to číslo zbadala :D Našťastie sú ale časti kratučké a dielo je dokončené, takže sa nenechajte odradiť.

Prvé 4 kapitoly boli absolútna vata, dejová línia sa začína až v 5. V tomto prípade som to ale ochotná prehryznúť, keďže hlavným cieľom príbehu je pobaviť a hoci boli úvodné časti v podstate o ničom, humor v nich rozhodne nechýbal.

Gramatiku síce hodnotiť nemôžem, no všimla som si, že sem tam ti ušla nejaká tá čiarka. Stávalo sa to najmä v prvých kapitolách, neskôr už menej. Na tvojom mieste by som si celý príbeh znovu prebehla, a ak na teba náhodou zaútočí stará známa autorská slepota a chybičky si nevšimneš, poprosila by som nejakého korektora, nech sa na to mrkne :)

Ďalšia vec, pri snoch by som sa vykašľala na kurzívu a hodila ich do normálneho písma. Väčšina príbehu sa totiž odohráva práve v snoch a človeka tá kurzíva ruší, ak sú ňou písané veľké masy textu. Čitatelia sú dosť inteligentní na to, aby vedeli rozoznať, čo je sen a čo realita aj bez takéhoto štylistického rozdeľovania. A ak by prechod medzi snom a realitou v určitých miestach pôsobil ozaj zmätene, stačilo by tam doplniť nejakú uvádzaciu vetu.

Taktiež mám problém s opismi postáv. Do 29. kapitoly ani len netušíme, ako vyzerá hlavná hrdinka, a tam zistíme len toľko, že je hnedovláska. Pri Vojtovi si nás taktiež oboznámila iba s farbou jeho vlasov a o Lucke nevieme vôbec nič.
Pobavilo ma, ako si Sáru a Lucku rozlišovala pomocou slovných spojení "snová dívka" a "né snová dívka" :D Odporučila by som vymyslieť si zopár prídavných mien založených či už na ich výzore alebo charakterových črtách, ktorými ich budeš opisovať, keď nebudeš chcieť použiť ich mená. Nevravím, že to musia byť nejaké extra originálne krkolomné adjektíva, ale troška rozmanitosti jazyka textu vždy prospeje, aby nepôsobil fádne a jednotvárne.

9. kapitola - ,,To je tak božííí!" - postačí aj jedno 'í', v texte to inak nepôsobí esteticky dobre. Ak chceš to slovo zdôrazniť, použi uvádzaciu vetu.

Páčilo sa mi, ako si opísala Luckine reakcie na Sárino snové dobrodružstvo a ako sa ho snažila žiť cez ňu. Bola z toho tak správne nadšená a otravná :D To bolo super.

17. kapitola - "z čehož měla málem smrt" :D "Mať smrť", to znie, akoby smrť bola infarkt alebo nejaká choroba :D Nedáva to moc zmysel, zmenila by som to skôr napr. na "čo ju takmer zabilo", "čo jej takmer privodilo zástavu srdca".. alebo niečo kreatívnejšie, to už je na tebe.

29. kapitola bola svojím spôsobom prelomová. Dovtedy sa opakoval stále dokola ten istý vzorec - snažia sa dostať von, hádajú sa, neznášajú sa, Lucka je nadšená. Snažia sa dostať von, hádajú sa, neznášajú sa, Lucka je nadšená. V tejto kapitole chlapec navrhol výzvu s hádaním mien a bolo to skvelé oživenie presne v momente, keď ho príbeh potreboval. A odvtedy sa ti podarilo držať peknú dynamiku, stále sa niečo dialo a neskĺzla si opäť k starému vzorcu.