INFINITENESS

1.

Abigail

,,Ako to sedíš Abigail? Vystri sa!" áno, presne tak. Zoznámte sa s mojou tetou Marie. Bývam u nej už od malička. Rodičia sa ma vzdali, keď som sa narodila a ona bola jediný príslušník rodiny, ktorý si ma chcel zobrať a vďačím jej za to. Síce je prehnane prísna a musím byť vždy slušná dáma, s rukavičkami, čistými šatami či sukňami, tepláky ani ryfle či nedaj bože legíny, boli prísne zakázané. Ale mala som ju rada, bola to silná osobnosť a jediná osoba ktora zamnou stála.

Samozrejme som sa hneď vystrela. ,,Dnes príde na čaj pani Scuderi, mala by si sa ísť pripraviť, je tu už za hodinu." povedala a napila sa zo šálky čaju, držala ju s eleganciou, s jemne nadvihnutým malíčkom, vystretým chrbátom, preloženými nohami a ostrým pohľadom, doslova z nej srsašala charizma.

,,Áno, teta Marie." slušne som odpovedala. Nikdy by som si nedovolila odporovať.

Postavila som sa a prešla po schodoch do mojej izby, kde to nebolo inak ako v celom dome, v starom štýle a všetko muselo byť na svojom mieste a samozrejme čisté. Popravde, niekedy mi to liezlo na nervy. Nemala som kamarátov, nemala som krúžky ako ostatné deti a podstatne ani školu. Mohla som sa baviť len s detičkami tých snobských paničiek a poviem vám, s tými si veľa neužijete. Do školy musím chodiť samozrejme do súkromnej katolíckej a dokonca dievčenskej. Žiadna výhra.

Po asi dvadsať minútovom ležaní na posteli, som sa pozbierala do šatníka.
Vybrala som si dlhšiu čiernu sukňu a k tomu staroružovú blúzku. Prezliekla som sa a sadla si k môjmu kozmetickému stolíku. Nepreháňala som to s líčením, len jemne mejkap, riasenka a lesk.

Pozerala som sa do zrkadla a rozmýšľala, či sa podobám na mamu či otca. A jak vôbec vyzerali? A prečo sa ma vzdali? Aké by to bolo keby som s nimi? Veľa otázok som mala, no žiadne odpovede. Nedovolila som si ďalej rozmýšľať, radšej som si na nohy obula čierne sandále na podpätku a nastriekala na seba parfum. Snáď bude teta Marie spokojná.

Pomaly a samozrejme s gráciou som zišla schody, nechcela som dostať vynadané. Teta Marie zdvihla ku mne zrak a spokojne sa usmiala, pocit úľavy prešiel mojím hrudníkom a vydýchla som. ,,Ideš včas drahá, za pár minut tu bude pani Scuderi."

Jemne som sa pousmiala nad tým, že som spĺňala formy mojej tety. Je to hrozné, ale je to tak. Nikdy som nebola nejako extrémne sebavedomá a ani odvahy som nemala veľa. Tým pádom som sa podvolovala všetkému a všetkým, len aby som nevyvolala nejaký konflikt náhodou.

Ani som si nestihla sadnúť a už som počula klopanie na dvere, pozrela som sa na tetu Marie, ktorá mi jasne pohľadom hovorila : ,,Na čo čakáš? Choď otvoriť!" Tak som samozrejme išla.

Otvorila som dvere kde už čakala pani Scuderi, bola dokonalá. Jej čokoládové vlasy boli v dokonalých vlnách, márne by ste hľadali vytŕčajuci vlas. Výrazne lícne kosti a dokonalý červený rúž. Cítila som sa pri nej ako bezdomovec, prezerala si má povýšeneckým pohľadom a čakala kedy ju konečne pustím dnu. Pozdravila som sa a ona mi s jasným odporom odzdravila. Bola mi nehorázne nesympatická a niečo mi na nej vôbec nesedelo. Ladnou chôdzou prešla okolo mňa a jemný ženský parfum sa ťahal za ňou, síce mi nebola príjemná, no musím uznať že to bola nádherná žena.

Zavrela som dvere a prešla do obývačky kde už sa zdravili teta Marie a Scuderi, sadla som si k nim a napila sa svojho zeleného čaju, zbožňovala som ho.

Sledovala som stále Scuderi, bola som ňou očarená. Nehanbila by som sa povedať že by som chcela vyzerať ako ona, pretože verte že aj vy by ste chceli. Nemala viac ako 27 rokov, určite viem že má veľmi vplyvného muža a syna, no nikdy som ich nevidela. Anastasia Scuderi Bieber, bože prečo som sa nemohla narodiť ako ona?

Keby teta Márie počula moje myšlienky určite by ma zhrešila. ,,Abigail!" zhúkla po mne teta Marie, že by vedela nad čím premýšľam? Bojazlivo som na ňu pozrela a čakala na rozkaz, ,,Povedala som aby si išla hore, nepočula si?" Fu, odľahlo mi. ,,Prepáč teta Marie, bola som zamyslená." postavila som sa a s gráciou samozrejme odišla hore.

Musí to byť niečo vážne keď ma poslala hore, lebo všetko rieši somnou. Jej slovami ma pripravuje na život. Niečo vo mne má nahovára aby som išla počúvať a kus mňa hovorí že to neni slušné. Och Abi, prestaň sa tak báť a chod zistiť čo riešia! No dlho som sa nenechala presviedčať a už som stála pri schodoch a potichu počúvala.

,,Kedy jej to už povieš Marie?" okamžite som sa zamračila, to hovoria o mne?

,,Anastasia čo si sa zbláznila? Samozrejme že jej to nepoviem. Ešte aby bola ako jej nepodarený rodičia? Ťažko som ju dostala od nich, nieto ešte ju k nim zaviesť. Nie, ďakujem a nedaj bože by sa začala ťahať do Ruska za nimi." oči som mala otvorené dokorán a ústa som si musela prikryť rukou aby som nekričala. Moji rodičia žijú a sú v Rusku. Prečo mi to nepovedala? Prečo má od nich drží ďalej? A čo tam robia?

,,Dobre vieš, že Lada ju hľadá stále a ty tak isto dobre vieš, že čas sa kráti a ona ju nájde. Marie ver že raz na to príde, keď príde ta chvíľa utečie od teba." s týmito slovami sa Scuderi postavila a ladne odišla.

Lada? Moja mama sa volá Lada? Och, to je nádherne meno.

Teta Marie zostala sedieť v šoku. Nemala slov, nevedela čo má robiť. Nikdy som ju takto nevidela, nikdy. Vždy bola dominantná a vedela v každej situácii čo robiť a povedať, no teraz? Sedela a pozerala pred seba, s očami dokorán. Nechápala som, no uvedomila som si jednu vec. Toto nie je môj život, je to život ktorý mi navrhla podľa seba Marie a ja ho nehodlám žiť. Som pripravená zistiť kto som.
___________

Ubehla už asi nejaká hodina od toho, čo odišla Scuderi a môžem Vám povedať, že stále som tu cítila dusno. No v prvom rade, dnes by som chcela Marie opýtať na mojich rodičov, nikdy som sa jej na nich nepýtala. Bolo mi povedané od nej že sa ma vzdali a tam to skončilo, neriešila som to, no teraz ma doslova zožierala zvedavosť. Cítim v sebe úzkosť že 17 rokov myslím na svojich rodičov a až teraz sa niečo dozvedám a možno že ma nechceli ani opustiť...

,,Abigail, večera!" zakričala na mňa Marie presne v 18:00, zbehla som schody za čo som samozrejme schytala karhavý pohľad. Sadla som si ku stolu, kde už som mala na tanieri nejaké mäso a zemiaky, vôbec som nevnímala jedlo. V hlave mi až hučalo z toľkých nevypovedaných otázok.

Schytila som do rúk príbor a vložila do úst zemiak, Marie si má vôbec nevšímala pohľad mala zapichnutý v tanieri a vychutnávala si večeru. ,,Teta Marie?" opýtala som sa opatrne. Cítila som sa že do mňa vstúpil veľký stres až sa mi ruky začali potiť. Položila som príbor a s odvážnym pohľadom sa pozrela na Marie, ktorá čakala na moju otázku. ,,Kto sú moji rodičia?" Marie sa okamžite začala dusiť a ja som nevedela či jej mám pomôcť alebo sa smiať. Rýchlo sa nepila a nahodila nervózny úsmev. ,,Nikto podstatný, Abigail." samozrejme. ,,Kde žijú?" otázala som sa ešte raz a to už bolo asi zle. Marie buchla po stole a odišla preč. Doslova odišla.

Síce som bola sklamaná že som nedostala žiadne odpovede a no cítila som akési zadosťučinenie, že som ju poriadne rozhodila. Možno je to odomňa hnusné, no ja si začínam uvedomovať že ona možno nie je tak dobrý človek ako som si myslela. Vedela som, že po tomto somnou už asi nebude komunikovať nieto ešte o mojich rodičov, zostávala mi jediná možnosť, navštíviť Scuderi.

•••••••••••••••••••••••••••••••••••
Budem rada za váš názor :)