Please, kill me, Darling |Diabolik Lovers|

,,Šesť bratov, ale pri tom takých rozdielnych." zašepkala si pre seba a knihy, ktoré mala v ruke, hodila do skrinky. Konečne po celom dni mala chvíľu, kedy mohla zhodiť tie nezmyselné veci, učebnice a zošity, do skrinky a zatvoriť ju. Dnes ju čakala len hodina umeleckých dejín  na ktorú sa úprimne tešila. Za prvé kvôli tomu, že to bola posledná hodina a za druhú kvôli tomu, že tento predmet bol voliteľný, takže každému tam boli jedno, aké má známky, keďže len na koncoročnom papieri bolo napísané, že tento predmet absolvoval. Mala na výber, buď  hodina umeleckých dejín alebo španelský jazyk... A úprimne... Sotva prechádzal v japonštine, ako by potom dala nejakú španelčinu, ktorá má úplne iné písmena?

,,Šesť bratov..." 

Prečo ju vlastne trápia nejaký bratia? Sama nevedela... Ale bolo na nic niečo zvláštne... Niečo dosť zvláštne... Možno, to že sa tu z ničoho nič objavili a každý jej tvrdí, že už sem od školy chodia od prvého ročníka. Nikdy predtým ich tu nevidela; tým si bola istá. Alebo prečo jej každý tvrdí opak? Prečo jej tak klamali, keď sa priamo opýtala, čo sú ti muži zač. Každý jej len povedal to samé, na slovo rovnakú vetu. 

Veď ich pozná celá škola. Ty nie, Shizuko? 

Rozhodne nie! Ale prečo jej toto všetko tvrdili? A prečo si ona na nic nespomína? Určite by ich niekedy zahliadla... Predsa len, toto je súkromná škola... Nebola taká veľká, aby si nevšimla najviac divnejších ľudí tu. 

Svoje myšlienky pre túto chvíľu nechala tak, aj tak sa k nim ešte vráti, a vošla do učebne, kde si plánovala sadnúť na svoje miesto vzadu u okna, kde mohla pozorovať, čo sa deje vonku, keďže musela trčať tu, ale stalo sa jedno prekvapenie dneška. Na jej stoličke u jej stolu, sedel najmenší člen z najdivnejších bratov. 

Prekvapene vykulila oči s plánom, čo bude sakra robiť. Jasné, mohla si sadnúť niekde inde, nebola jasne dané, kde kto sedel, ale ona chcela svoje miesto. Potrebovala to miesto k tomu, aby sa na tejto hodine nenudila k smrti. 

Shizuka nebola konfliktný človek, nerada sa púšťala do nejakých dramatou, preto si sadla vedľa svojho zvyklého miesta a ľahla si na ľavicu, premýšľajúc, čo sakra bude robiť celý štyridsať päť minút. Veď sa u tejto učiteľky unudí k smrti, potrebuje svoje miesto, inak túto hodinu neprežije... Ale odmietala sa ísť doprosovať k tomu, ako ho len nazvať... Chodiaca, možno trochu roztomilá, mrtvolka? Sakra, veď ani nevidela ako vyzerá. 

Nenápadne natočila, tak aby na neho mohla vidieť a pozorovala ho. Šedofialové, ktoré by mu skoro stále padali do vlasou, keby ich nemal dané na bok. Jeho oči boli nádherne sivé, ale jeho kruhy pod očami , kazili túto dokonalá súhru očí s bielou pokožkou.  Očkom sa zaberala aj na jeho oblečenie, ktoré ani nemusela študovať, keďže to bola školská uniforma, ale každopádne si všimla hlavu macka, ktorého mal v batohu. Nevidela ho celého len hlavu, keď sa očividne nedal celý do batohu. 

,,Vieš o tom, že nie si vôbec nenápadná?" ozval sa z jeho úst detský hlások a otočil sa na Shizuki, ktorá sa okamžite otočila hlavu od neho. ,, Toto už nezaprieš, hlupaňa." 

Prekvapene k nemu natočila hlavu a šokovane na neho hľadela. Vážne ju toto decko teraz nazvalo hlupaňou?! 

,,Nemáš právo ma takto nazývať. Nie som hlupaňa." zavrčala na neho a svoju hlavu opäť položila na dosku lavice, tentokrát otočenú smerom k nemu.

,,Ty nemáš právo, hovoriť mne či mám právo alebo nie." povedal to rovnakým tónom ako ona a macka, ktorého doteraz mal v batohu vytiahol a objal ho. ,,Teddy, tí ľudia sú teda nevychované stvorenia."  

Blázon... Behalo jej po mysli a len neveriac sa pozerala na scénu pred sebou. Rozhodne, jej teraz prišli ešte viac divnejší ako predtým.  Zatvorila oči, dúfajúc že toto všetko je pekne divný sen a ona sa následne len zobudí na svojom mieste uprostred nudného výkladu učiteľky. Tak ako vždy... Lenže ako náhle otvorila oči, tak psycho člen bratstva stál pred ňou. Ľaknutím, ktoré zažila, bolo také silné, že spadla zo stoličky a vystrašene sa pozerala na zjav pred sebou. 

,, Voniaš nádherne." zamrmlal jej smerom a tiahol k nej ruku. Shizuki by sa nedivila, keby jej ta jej drzosť, ktorej sa očividne dopustila, jednu vrazil. V tento škole to bolo bežné, keďže som chodili bohaté decka a len občas sa tu objavil nejaký outsider, ktorý sa sem dostal vďaka štipendiám.  Ale on miesto toho zastav v pohode a čakal, kedy príme jeho ruku, aby jej pomohol na nohy. 

Shizuki na neho hľadela ako na blázna, ktorý sa pred chvíľou vztekal nad jej maličkosťou a teraz jej pomáha na nohy. Len nad jeho priateľskou ponukou pokrútila hlavou a sama sa postavila na nohy, dávajúc si pozor na svoju školskú sukňu. Predsa len... Bola dosť krátka. 

,,Hm, vďaka. To je voňavka mojej mami." zamrmlala a posadila sa späť na stoličku, pri čom chalan zostal stále pre nej. ,, Môžem vedieť tvoje meno?" 

,,Toto rozhodne nie je voňavka, hlupaňa." zamrmlal a posadil sa na stoličku, otočený celým delom smerom k nej. ,,Moment, ty nevieš moje meno? Ako je to možné?" 

,,Pretože sme sa nikdy nestretli?" 

,,Nemusíš človeka stretnúť na to, aby si poznal jeho meno." šťastne sa na ňu usmial. Teraz jej nepripomínal blázna, ani v najmenšom. Vyzeral ako psychopat, ktorá práve teraz našiel svoju opäť, ktorá nedopadne zrovna dobre. 

,,Som Kanota, tvoja nočná mora, ktorá čoskoro príde."