Beat It

Kapitola prvá

Zdravíme! Historicky prvá kapitola nášho spoločného príbehu je konečne tu. Sme zvedavé, čo na to poviete a či si zamilujete Theu a Shanea rovnako ako my dve. Prajeme príjemné čítanie ❤

Tak a som tu.

Teda sme tu.

Myslím, že každý z nás sa raz v živote čistou zhodou náhod ocitne v situácií, ktorá je úplne mimo jeho komfort. Nemám ani poňatia ako sa v podobnom stave cítia a správajú ostatní jedinci tohto sveta, ale pre mňa to nie je nič príjemné. No aj napriek všetkým tým negatívnym myšlienkam, ktoré sa mi kopia v hlave, sa stále usmievam. Z časti na silu a z časti preto, že na prednej kamere môjho mobilu – ktorý držím na dĺžku ruky od seba - vyzerám o málinko lepšie, než by som vyzerala so zamračeným výrazom, ktorý sa mi podvedome drie na tvár, aj keď ho stále potláčam do úzadia. Nemôžeme mať všetko.

„Theaaa... môžeš... do čerta starého!" 

Isa zo seba frustrovane dostane spŕšku nepekných nadávok, kopne do najbližšej nešťastnej kôpky vecí, ktoré beztak ležia rozhádzané na všetky svetové strany a venuje mi pohľad plný hnevu, čo dokáže vystrašiť aj stokilového chlapa. Už sme to raz testovali, keď nás pred pár mesiacmi odmietli pustiť do lokálneho klubu. Jeden pohľad od Isi – podobný tomu, ktorým práve častuje mňa - smerom k svalnatému bodyguardovi a problém bol vyriešený. 

Snažím sa tváriť nevinne, pretože koniec koncov tu iba postávam a pripečene sa usmievam do kamery, zatiaľ čo zvyšok báb usilovne pracuje na tom, aby sme dnes v noci mali kde spať. Ich odhodlanie a feministické motivačné výroky o tom, že ženy dokážu čokoľvek, čo si zmyslia, bez mužskej pomoci, prestali fungovať asi pred pol hodinou, kedy obe zistili, že zrejme nemajú vo svojich kompetenciách zručnosti takého kalibru, aby bez návodu postavili niečo, čo sa má podobať na stan. 

Isa sa neprestáva mračiť a ani jej pohľad neuberá na intenzite. Momentálne som stredobodom jej zlosti. „Čo keby si nám trochu pomohla?"

Ruku s mobilom, na ktorom ešte stále svieti moja usmievavá tvár zachytená na fotke, spustím späť k telu. Dávam si poriadne záležať na tom, aby som si s čo najväčšou teatrálnosťou zasunula mobil do zadného vrecka džínsových šortiek. „Prečo nepožiadame niekoho o pomoc? Tamtí chalani..."

Sotva dvihnem bradu smerom k partií dosť hlučných chalanov, ktorí si rozkladajú stany len pár metrov od nás a Isa opäť vehementne krúti hlavou. „V žiadnom prípade!"

Nie je to prvýkrát, čo moje nefunkčné a nespôsobilé JA navrhlo podobnú alternatívu. Zatiaľ čo Ise v žiadosti o pomoc bráni jej hrdosť a tvrdohlavosť, u mňa je to úplne iný dôvod. Pripadám si totiž ako ustráchané kura, ktoré zablúdilo k svorke vlkov. Kam sa pozriem blikajú na mňa farebné aj čiernobiele tetovania, piercingy na miestach, ktoré by som ani neverila, že sa dajú prepichnúť. Číra od výmyslu sveta a vlasy všetkých farieb dúhy. Je to chaos, do ktorého nijako nezapadám.

Festivalom som sa vyhýbala drvivú väčšinu svojho života, jednak preto, že drsná, hlučná rocková hudba nie je nič pre mňa a vážim si svoje ušné bubienky, ďakujem pekne a jednak preto, že s tou večnou smolou, čo sa mi lepí na päty, je mi jasné, že takéto miesta sú ohniskom pre katastrofu, v ktorej strede bude jednoznačne moja maličkosť.

Keď baby vyrukovali s plánom, že toto leto im PennFest za nič na svete neutečie, bola som viac než rada nechať si túto skúsenosť ujsť. Ibaže potom si Harper, tá expertka, dolámala nohu, keď zakopla o sestrin skateboard a zletela zo schodov. Štyri dni pred odchodom na festival. Jej náreky nemali konca kraja a začala lamentovať, že si radšej mala dolámať krk, pretože prišla o možnosť vidieť Moonlight Electric, jej obľúbenú indie kapelu, ktorá pred pár rokmi prerazila a odvtedy jej popularita neprestala stúpať.