Beat It

Kapitola tretia

Nemám ani poňatia ako dlho len tak stojíme a ceríme na seba imaginárne zuby, ale jedno je jasné, akýmsi zázrakom do nás práve v tej chvíli nikto nevráža a všetci sa nám poctivo vyhýbajú. Za to mňa trhá. Pretože môj zúbožený, vybitý mobil stále leží niekde uprostred vlhkej, špinavej kaluže blata a dozaista odratúva posledné sekundy svojho dvojročného života.

Rodičia ma zabijú - fakt číslo jeden.

Nikdy nenájdem svoje kamarátky - fakt číslo dva.

Kvôli tejto mase železa, ktorá zo mňa stále nespúšťa pohľad nebudem môcť Harper poslať a natočiť už žiadne záznamy z tohto zatiaľ hrôzostrašného zážitku - fakt číslo tri. Paradoxom je, že Harper by zomrela smiechom, kebyže je svedkom toho, čo momentálne prežívam.

„Ja čakám," utrúsi môj spoločník znudene a zrejme nie je natoľko tvrdohlavý ako ja, pretože sa skloní, čim preruší náš pretrvávajúci očný kontakt a zo zeme zhrabne krabičku cigariet, ktorá mu pri mojom nešťastnom zvalcovaní vykĺzla z rúk. Ale to si nemienim priznať. A už vôbec nie pred ním.

Keď sa znova vystrie, krabičku si zasunie do vrecka mikiny a opäť sa díva pred seba. Možno na mňa a možno za mňa, a len trpezlivo čaká, kedy mu uhnem z cesty. Nedokážem posúdiť veľa, pretože mi v tom stále bránia jeho tmavé slnečné okuliare a skutočnosť, že ja som tá, ktorá musí škúliť do slnka za jeho chrbtom.

Môj mobil stále leží na zemi a prv než sa nad ním niekto zľutuje a pristúpi ho alebo si ho nedajbože zhrabne do vrecka - a keďže sa od tohto arogantného idiota pomoci nedočkám - napočítam ešte do troch, s nádejou, že celé toto je iba zlý sen a potom som to ja, kto kapituluje.

A je to správne rozhodnutie. Lebo svoj mobil zachránim tak povediac v poslednej chvíli. Prsty mám síce od blata mazľavé a špinavé, ale mojou jedinou starosťou je precízna kontrola displeja pokrytého hrubou vrstvou kalu a bohviečoho ešte. S malou dušičkou a len kvapkou nádeje stláčam zapínanie na boku telefónu, vyzývam pritom všetkých bohov o milosť, ale jediná odpoveď na moje zúfalé prosby je tmavý obraz a nič...

Zabijem ho.

A potom aj seba, pretože nie je šanca, že to v tejto divočine prežijem bez telefónu! A Harper? Určite ma vyradí z okruhu svojich kamarátok, celé roky smiechu zavesí na klinec, vymaže si ma zo všetkých sociálnych sieti a...

Tok mojich zmätených a panických myšlienok opäť preruší jeho chrapľavý hlas, ktorý ma prinavráti k všetkému tomu hnevu, čo som nedopatrením presunula do úzadia. „Mám si o to ospravedlnenie nárokovať písomne?"

Dvihnem hlavu. Skrčím obočie a zasyčím na neho tak brutálne, že sa prekvapene otočia aj okoloidúcich. „Zničil si mi telefón! Jediný účastník tejto nehody, ktorý si zaslúži písomné ospravedlnenie som ja!"

Pomaly, ležérne, zrejme aby ma len viac naštval, si zloží okuliare a odhalí mi tak svoje neskutočne modré, otravne magnetické a príťažlivé oči, za ktoré mám chuť hodiť ho do zmieňovaného blata.

„Pozri sa, Cililing -" Pobúrene vyprsknem, keď začujem prezývku, akou ma počastoval. „... Môže to ísť po dobrom alebo po zlom a ver mi, nechceš ma zažiť, keď som zlý."

Venuje mi pozitívne diabolský úškrn a moje kolená sa mierne roztrasú, čo rozhodne nie je reakcia, akú by som chcela. Mozog zrejme ešte neinformoval zvyšok tela, že ho chceme dostať na lopatky v čisto metaforickom zmysle slova a len preto, že vyzerá ako keby práve vypadol z katalógu Calvina Kleina, to rozhodne nemá odpustené.

Áno, možno som to bola ja, kto vrazil doňho, no mohol sa mi uhnúť z cesty, mohol ma okríknuť alebo čosi podobné. Navyše, hnev je moja jediná obrana, aby som nezačala ako najväčšia hysterka behať do kruhu, pretože - Panebože, som bez telefónu, bez nabíjačky, dokonca aj bez peňaženky, môj stan zrejme ukradli mimozemšťania a pravdepodobnosť, že v tomto kotle plnom tisícok ľudí nájdem Bay a Isu je blízka nule.