Milujem to tu! Je tu nádherne, až na to že sa straaašne nudím. Prechádzam sa sem a tam a rozmýšľam nad úplnými blbosťami.
,,Slečna Johanna Grace, môžete ísť za mnou, prosím?" Bola to tá blondína. Raz som jej vymyslela prezývku. Nulajednotka. Originálne, ja viem.
Postavila som sa. Počkať- vôbec si nepamätám, kedy som si sadla. To je jedno. Vstala som a šla som za Nulajednotkou. Prešli sme cez dvere na úzku kamennú chodbu. Prešli sme asi cez milión schodísk, stratila som sa už pri trinástom. Na konci jednej chodby boli veľké dvere s ošúchaným nápisom 'Pán M. D.'.
,, Tu je pracovňa pána D. Teraz tam pôjdete a on Vám povie pár základných informácií o tom, čo tu robíte, ako ste sa sem dostali, a podobne." Nulajednotka zaklopala na ťažké kovové dvere. Tie sa automaticky otvorili a my sme vošli. Na druhom konci miestnosti stál nejaký vysoký tmavovlasý muž. Bol k nám otočený chrbtom, no keď začul zvuk otvárania dverí, otočil sa. Mal úzke oči a výrazný nos.
,,Ach, tu ste, už som na vás čakal. Slečna Johanna Grace, prosím, posaďte sa." ukázal na tvrdú plastovú stoličku.
Nedočkavo som si sadla. Teraz sa konečne dozviem, ako som sa sem dostala.
,,Takže, Johanna Grace,..." ,,Jo," automaticky som ho opravila. Krivo sa pousmial.
,,Takže, Jo, sme tu aby som vám odpovedal na vaše otázky. Prvá - ako je možné, že ste tu." Zarazila som sa. Ako vie, že to som sa chcela spýtať hneď na začiatku? Deje sa tu niečo zvláštne. Veľmi zvláštne.
,,Pred sedemnástimi dňami ste bola obyčajná dospievajúca osoba bez rodiny a priateľov. To je jedna z našich podmienok: nemať nikoho, kto by za vami smútil, nedajbože zavolal políciu. Deň na to ste šli na prechádzku do nášho experimentálneho lesa. V ňom si vyberáme nových členov. Videli sme, že vám sa ten les naozaj páči, takže ste sa stali našim experimentom 217." ,,Čože? Je tu viac uväznených ľudí?" prekvapilo ma to.
Opäť sa pousmial. ,,Ehm, nechajte ma dohovoriť. Pred vami sme tu mali 216 experimentálnych osôb, no... pravdupovediac, odvtedy sme museli zdokonaliť naše sérum."
,,Čo sa s nimi stalo?" spýtala som sa podozrievavo. ,,No, povedzme že do ich blízkosti by som sa nepribližoval. Sú umiestnení v našich najhlbších celách nevydarených experimentov. Zároveň vsak slúžia ako naše tajné zbrane." ,,Zbrane? Načo?" vyzvedala som. ,,To nech vás netrápi. Takže, pred vami bolo 216 nevydarených experimentov a vy ste 217. Naše sérum sme už zdokonalili natoľko, že by tentokrát malo byť úspešné."
Naštvala som sa. ,,A čo ak nebude, hmm? Na to ste nepomysleli, vy sprostí nafúknutí šialenci?! vrieskala som. ,,Nechcem skončiť ako ďalší nevydarený experiment!" Od zlosti som prevrhla stôl. Prekvapilo ma to, bol to obrovský ťažký kovový stôl, naviac zabudovaný v zemi. Nikdy som nebola veľmi silná.
Ten chlap využil chvíľu ticha a spokojne oznámil Nulajednotke: ,,Myslím, že tentokrát to bude účinné." Otočil sa smerom ku mne: ,,Jo, nebojte sa, vy tak neskončíte, zatiaľ máte správne príznaky.
,,Zatiaľ mám správne príznaky??!! To myslíte vážne? A čo ak nie? Čo ak sa niečo stane a ja skončím v podzemnej cele ako tajná zbraň alias šialený nevydarený experiment?! Vy odporný idiot! Nenávidím vás!" a s tými slovami som vytrhla dvere z pántov, odhodila ich niekde nabok a vybehla som tryskom na chodbu. Bežala som tal dlho, až som si uvedomila, že som sa práve stratila. Oproti mne bola cela s nápisom "NEVYDARENÉ EXPETIMENTY" a s poohýbanými mrežami. Vtom som v nej zaregistrovala pohyb. Niekto tam bol.
